durilamichal

Od roku 2014, po ozbrojenom puči a prevrate s názvom Majdan, pravidelná ukrajinská armáda ostreľovala Donbas. V dôsledku toho zahynulo na Donbase do 15 tisíc ľudí, vrátane detí. A mnohí pred týmto zabíjaním ušli do Ruska. Ukrajinskí predstavitelia a hlásatelia jedinej pravdy túto situáciu „s ľahkosťou v hlase“ označovali za deboľševizáciu a dekomunizáciu Ukrajiny. Vyspelý Západ, teda aj Slovensko, na tom nič zlé nevidel a dodnes nevidí. Dokonca nevidí ani samotné ostreľovanie.

Prišiel február 2022, teda osem rokov po, a Rusko odpovedalo na žiadosť ostreľovaných a zabíjaných ľudí o pomoc. Dodnes sa drží v hraniciach ostreľovaných území. Jasné, že ostreľuje aj riadiace centrá a štartovacie strelnice, z ktorých bez prestania vychádzajú pokyny k streľbe na (už) bývalé územia Ukrajiny. A celý vyspelý Západ sa s nepochopením čuduje akcii s názvom denacifikácia a demilitarizácia Ukrajiny.

A kto bojuje proti Ukrajine? Západní majitelia jedinej pravdy dodnes „nepostrehli“, že proti (bývalej) Ukrajine bojujú vojaci Donbasu a ďalších oblastí. Teda vojaci Doneckej a Luhánskej ľudovej republiky, Krymu, Chersonskej a Záporožskej oblasti. Teda aj vojaci území, na ktorých ostatná Ukrajina osem rokov páchala genocídu. A podľa správania sa kyjevskej chunty, chce v tom pokračovať aj v budúcnosti.

A rovnako to chce aj kolektívny Západ, teda aj Slovensko. Preto trvá na „územnej celistvosti“ Ukrajiny pod správou Kyjevskej chunty. A celý kolektívny Západ „nevidí“, že podporou kyjevskej chunty podporuje zabíjanie bývalých východných Ukrajincov, že podporuje genocídu na (bývalých) Ukrajincoch. Áno, „nevidí“.

Keď hovorím Slovensko, viem že sa mýlim. Lebo to nechce Slovensko. Chcú to iba prisluhovači „jedinej momentálnej pravdy“, ktorí si podobne ako na Ukrajine, uzurpovali „právo“ hovoriť za celé Slovensko, hovoriť v mene celého Slovenska. A možno je to rovnaké aj v Nemecku, Grécku či Poľsku. Neviem.

Bezmála už dva roky trvajúce pomalé boje ponúkajú ostatnej Ukrajine čas, aby sa sama zobudila a vysporiadala s touto minulosťou a vrátila sa na cestu demokracie a mieru. Ale, za všetkých Ukrajincov smie hovoriť iba jeden hlas, iba jeden názor. Dokonca aj so zurvalou  podporou a zbrojným arzenálom kolektívneho Západu. A teda a preto Ukrajinci nesmú hlásať iné myšlienky, napríklad mierové spolužitie so susedmi, nesmú mať opozičné politické strany ani názory, nesmú vidieť svet, v ktorom neexistuje povinnosť mať a vytvárať nepriateľa. A kolektívny Západ to podporuje.

Táto (zvyšná) Ukrajina potrebuje pomoc, aby sa mohla vrátiť na cestu mieru. Ale započúvajme sa, začítajme sa do našich médií. Nie! Problém sa musí vyriešiť na bojisku, musí sa vyriešiť zabíjaním do posledného žijúceho, do vyhubenia nepriateľa! Nuž, čas ukáže, kto tu vlastne je, či už len bol, nepriateľ.

Teší ma preto každý hlas, ktorý navrhuje, ponúka či hľadá cestu k ukončeniu vojny, cestu k nastoleniu mieru, cestu k vytváraniu európskej vzájomnosti, pomoci a spolupatričnosti. Podľa geografie je Európa od Portugalska po Ural, podľa hospodárskych a mierových potrieb (aj podľa mňa) je Európa od Lisabonu po Vladivostok. A bolo to tak (takmer) aj do februára 2022. Nebyť profesionálnych rusofóbov, vojnových a nacistických štváčov, bolo by tak aj dodnes. Som smutný z celej tejto situácie. Aj z Ukrajiny.