durilamichal

Spoločnosť si denne vypočúva plač a ponosy najúbohejšej vrstvy našej spoločnosti. Učiteľov a lekárov! Nikomu nie je tak krivdené v napredovaní a rozvoji ako im. Nik nedostáva takú mizernú odmenu za prácu ako ONI. Hrozné čo len počúvať, nie ešte tak žiť. Ako niektorí dali na plagátik, z toho platu sa nedá žiť. Škoda že nedoplnili, koľkí iní s nižšími platmi, mali podľa nich už dávno odpočívať na cintorínoch. Asi sú životaschopnejší. A naveky to zaklincoval známy to obhajca lekárov, ktorý odmietol ukázať svoju výplatnú pásku vedľa výplatnej pásky ministerky zdravotníctva! Lebo tí somári sledujúci správy by tomu určite nerozumeli …

Ale k veci. Áno, pením, keď toto počúvam a vidím. Staré tváre zo školstva kňučia, že školstvo je v takom žalostnom stave, že je životu nebezpečné tam skúšať kariéru. Oni tam sú štyridsať rokov a ide im to! Ale vy tam nechoďte! Je to životu nebezpečné!

Robia všetko preto a budú robiť všetko preto, aby odohnali mladých, vzdelaných, šikovných, ambicióznych a perspektívnych učiteľov od školstva. Robia a budú robiť všetko preto, aby odohnali akúkoľvek konkurenciu! Namiesto toho, aby pomohli mladým rozbehnúť kariéru, zastabilizovať ich. Nie, na to nie sú peniaze! Tie sú určené pre známe, staré tváre!

Sami osobne, zástupcovia školstva, budú osočovať školstvo kde sa len dá, ako sa len dá! Toto je ich príspevok k napredovaniu našej spoločnosti. Príspevok najvzdelanejšej vrstvy spoločnosti! Vrstvy, ktorá si nedovidí na koniec nosa!! To sa vyplatilo zaplatiť štúdia sebcom, vidiacim len svoje brucho!

Ale podobne drahí záchrancovia životov lekári a ostatní zdravotníci. Počas pandémie vaše výkony klesli na polovicu a spoločnosť to prežila. A mnohí z tých, ktorí naozaj potrebovali odbornú pomoc, sú dnes „rekonvalescenti“ na cintorínoch! Lebo celé zdravotníctvo je suprové, keď ho nepotrebujeme.

Keď som dávnejšie napísal o tom, že životy denno-denne zachraňujú aj poľnohospodári a výrobcovia potravín, neľahkou prácou, dostalo sa mi odpovede od mladej lekárky, „aby sa mi darilo pri pestovaní zeleniny“. Lebo predsa my už tisícročia žijeme iba vďaka zdravotníctvu …

Ale nechcem znevažovať ani osočovať ani školstvo, ani zdravotníctvo. Chcem poukázať na to, že túto inteligenčnú vrstvu našej spoločnosti reprezentujú zaslepenci, ktorí si nevidia na koniec nosa. A horšie je, že zbor učiteľov ani lekárov nedokáže na svoju reprezentáciu nájsť a vybrať súcejších.

To, že boli vychovaní vďaka hodnotám vytváraným pracujúcimi tejto spoločnosti, že boli vyštudovaní vďaka hodnotám vytváraným pracujúcimi tejto spoločnosti nevidia. Nevidia to na svoju škodu, lebo sú to úbohí sebci a snobi. Keby boli aspoň priemerne inteligentní, tak by vedeli, že pri dvojnásobných platoch rodičov svojich žiakov a svojich pacientov by boli príjmy rezortu školstva aj rezortu zdravotníctva dvojnásobne vyššie. Lebo všetky príjmy daňové či odvodové by boli dvojnásobne vyššie. Aj ich žiaci by boli spokojnejší a možno aj pacientov menej, lebo by si dovolili starať sa viac o svoje zdravie.

Ale ONI, najvzdelanejšie to triedy spoločnosti, to nevidia! Lebo ONI si nedovidia ani na koniec nosa! Lebo ONI nechcú aby aj rodičia ich žiakov, aby aj ich pacienti zarábali slušne. ONI sa starajú iba o svoje bezodné brucha! To ich aj zaslepuje a hádže do odpadu ich vzdelanie aj ich prácu. Ale im to zrejme nevadí. Brucho je predsa dôležitejšie. Čo tam po celospoločenskej vzájomnosti.

Čo tam učiteľa či lekára po spokojnosti potravinára, ktorý im má dorábať každodennú kvalitnú obživu. Čo tam učiteľa či lekára po spokojnosti kuchára, údržbára či plavčíka v stredisku, kde si pán učiteľ či lekár chce užiť svoju zaslúženú dovolenku. Čo tam učiteľa či lekára po spokojnosti cestára, ktorý im v najťažšom počasí má pripraviť kvalitné a bezpečné cesty, aby sa na tú svoju zaslúženú … dostali. Čo tam týchto inteligenčných slepcov, reprezentantov slovenskej žobroty po ostatných. ONI predsa vedia čo ONI potrebujú!

Pením, lebo tých ostatných pracujúcich sa priam nemá kto zastať. Ak sa ich zastávajú predstavitelia odborov, tak sú inými „vzdelancami a inteligentami“ stavaní do pozície boľševikov či neoboľševikov. Zato veľkokapitál sa povinne organizuje v združeniach a komorách, aby sa dohodol o svojich potrebách a svojich právach. Jednoduchí pracujúci také potreby zrejme nemajú (aby sa aj oni povinne organizovali). A aby sa ich zastali vzdelaní, ktorí vyštudovali aj z ich práce, a v ktorých dúfali, že im budú nápomocní, tak to nech nečakajú?

A tu je obrovský priestor pre najvzdelanejšie a veľmi dôležité triedy spoločnosti, pre učiteľov aj lekárov. Keby sa oni zastali rodičov svojich žiakov, keby sa oni zastali svojich pacientov, bol by to pohľad súputníckej skupiny jednotnej spoločnosti. Nie postoj predstaviteľov iba príslušných odborov. Áno, aj odborovému hnutiu by to pomohlo. Lebo by nepoukazovali iba na potreby a práva pracujúcich v ostatných odvetviach hospodárstva, ale dostali by aj podnet poukazujúci na neodškriepiteľné súvislosti celospoločenského napredovania.

Keby sa učitelia a lekári, neustále sa vzdelávajúci, predviedli aj vedomosťami o dimenziách svojej práce o dimenziách svojho poslania. Aby sa predviedli, že to vedia! A poukázali na súvislosti, ktoré sa bezprostredne dotýkajú ich osobne aj ich práce a poslania. Aj školstva aj zdravotníctva. Keby oni vyzvali na spravodlivé a adekvátne odmeňovanie každej práce. Každej! Ich Príjmy by vzrástli na dvojnásobok! Ale oni to nevidia! Nemajú na to čas a sily. Nech sa robotníci a ostatní pracujúci hája sami. Prečo by sa ich mali zastávať? No nie?

Učitelia aj lekári sú schopní zorganizovať celoštátny protest ZA SEBA, sú schopní zorganizovať korporátne výpovede z práce, ZA SEBA, ale nie sú schopní, prihovoriť sa a podporiť tých, z práce ktorých žijú. Tých, z práce, daní a odvodov ktorých sú platení, vďaka ktorým vôbec žijú. Je to pre mňa hnusne žalostné poznanie. A nie je nové.

Stále ale existuje možnosť na polepšenie. Pre jednotlivca i pre spoločnosť. Aby to ale dostalo správny spád, to by museli najmúdrejší našej spoločnosti, v tomto prípade učitelia aj lekári, otvoriť oči a pochopiť, ako celá spoločnosť funguje. Ale pri všetkej úcte k vzdelanosti, toto, podľa posledných tridsať rokov prejavov zástupcov školstva a zástupcov lekárov, je nad ich sily a inteligenčné schopnosti. A je mi to ľúto.