durilamichal

Pozreli sme si s manželkou tento veľmi úspešný film, ktorý mnohí z vás poznajú. Film opisujúci príbeh prvej plavby, ktorá sa stala zároveň aj poslednou pre túto loď. Aj pre mnohých cestujúcich. Celkom okolo 1 450 ľudí, ktorí tam vtedy zomreli.

Film naozaj poctivo spracovaný všetkými zúčastnenými. Od autora námetu, scenára, tvorcov hudby, obrazových aj zvukových efektov, všetkých hercov až po režiséra. Skvelé.

Film sa pre mňa zmenil, keď kapelník na lodi sa rozlúčil so svojou kapelou a sám začal hrať. Nato sa členovia kapely otočili, vrátili sa, opäť vybrali nástroje a pridali sa k svojmu primášovi a hrali spolu s ním. Zmena filmu bola v tom, že manželka začala spievať a intonovať spolu s hudbou.

Čože, ty to vari poznáš? – pýtam sa prekvapený. „Ale áno. To je známa pesnička“. Text, ktorý zaznel v podaní manželky bol: Blíž Bože môj, len k Tebe blíž. Zmiluj sa nad nami Pane a Bože náš.

Bol som ohúrený. Najprv tým, že v tomto skvelom veľkofilme znie hudba, ktorá nás akoby spájala so vzdialeným svetom, vzdialenými a neznámymi ľuďmi, hudba, akoby aj naša, ktorú aj my poznáme. Teda niektorí z nás. Napĺňalo ma to radosťou aj pýchou z toho, že sme si takí blízky s tak veľmi vzdialenými ľuďmi. Pýchou že sme „in“. Teda obyvatelia Slovenska.

A potom som bol ohúrený znovu, keď manželka doplnila: „to je pohrebná pesnička. Hrá sa a spieva na pohreboch“. Zmohol som sa iba na: to vážne?

Po tomto domácom poučení, som oveľa lepšie vnímal to čo vidím. Táto filmová epizóda sa stala pre mňa oveľa výrečnejšia, oveľa obsiahlejšia. Stala sa epizódou, ktorá odkryla videnie všetkého čo ešte nasledovalo. Epizódou, ktorá ešte viac umocnila už aj tak silný zážitok. Dovtedy „hudobná kreácia“ sa zmenila na „posolstvo autora“. A prispela k vážnemu zamysleniu. K zamysleniu nad tým, či aj dnes vidíme dostatočne presne to čo sa odohráva pred našimi očami, pred našou mysľou.

Zrazu to už pre mňa nebolo znázornenie toho, že kapela hrá aj keď loď sa potápa. Bola to ukážka toho, že mnohí, vrátane mňa, nespoznali, neporozumeli tomu čo im život, práve teraz hovorí. Pozerajú, počujú a nevidia a nerozumejú. Týmto domácim poučením sa mi veľmi poodhrnuli záclony pri pohľade na sledovaný dej. Ďakujem Evka. Len sa zamýšľam, koľko takých podstatných napomenutí som už prepásol.

A či nekráčame aj v dnešných časoch do situácie, ktorá je úplne iná, než sa nazdávame pri počúvaní pochvál, ubezpečení a stanovísk, doplnených o tóny sprievodných ceremónii. O tóny sprievodnej hudby, ktorej odkaz je možno iný, možno aj opačný, než v našich predstavách, či v predstavách nám servírovaných. Ba aj vnucovaných. Len preto, že toho vieme či poznáme tak málo. Málo, lebo sme denne zahŕňaní až zavalení neužitočným balastom a na poznatky súce pre život nám nezostáva čas.

Napadá mi, že by bolo úžasné mať vždy pri sebe niekoho, kto nám pomôže radou, pomocou či poučením. Kiež by nám to bolo dožičené. Lebo nielen, že som uvidel vo filme to čo dovtedy nie, ale od vtedy prechovávam ešte väčšiu vďaku a rešpekt voči všetkým tvorcom tohto skvelého diela. Prajem vám, aby ste vždy mali pri sebe kohosi, kto vám pomôže radou,  poučením či len takým poodhrnutím záclon.