durilamichal

Stále sa opakujúce nedorozumenia či politické proti hlasy pri výbere a vymenovávaní sudcov sú zbytočnou príťažou pre spoločnosť, brániacou jej v jasnom a zreteľnom napredovaní. Pritom stačí tak málo.

Každý, kto sa chce stať sudcom, sa zapíše do oficiálneho „Zoznamu uchádzačov“ a zotrvá v ňom minimálne päť rokov. Počas tohto obdobia si bude dopĺňať kvalifikáciu, špecializáciu, absolvuje predpísané skúšky a bude na očiach verejnosti. Odbornej, laickej, novinárskej. Počas tohto obdobia ho budú môcť hodnotiť jeho spolupracovníci, susedia či celá verejnosť. Jeho prácu i jeho osobné postoje. Práca sudcu sa predsa dotýka celej verejnosti aj keď nie každého jednotlivca bezprostredne.

Počas tohto obdobia uchádzač o funkciu sudcu dá verejnosti na známosť, že sa ním stať chce a je pripravený podstúpiť a úspešne zvládnuť hodnotenie svojich osobných aj odborných schopností a predpokladov. Bude to obdobie, počas ktorého uchádzať bude môcť vo všetkých smeroch predviesť svoje odhodlanie a svoju pripravenosť na zastávanie takéhoto postu. Bude to aj obdobie prípravy, počas ktorého uchádzač sám nadobudne aj odolnosť voči nepravdám či stresu, odolnosť, ktorú bude neskôr už ako sudca neraz potrebovať. Bude teda aj on sám, dĺžkou obdobia, náležite pripravený, aby na túto cestu nastúpil a úspešne ju zvládol.

Bude to aj čas, ktorý uchádzač dokáže využiť na ďalšie sebavzdelávanie a celkovú odbornú prípravu. Budú mu otvorené podujatia organizované možno Najvyšším súdom, možno ministerstvom, ktorých cieľom bude poskytnúť uchádzačom dôležité informácie a materiály potrebné pre ich odbornú i spoločenskú pripravenosť a pre ich odborný rast.

A až po uplynutí čakacieho obdobia, bude uchádzač prevedený do zoznamu „Čakateľov“ a príslušný orgán bude robiť výber na pozíciu sudcu len zo zoznamu Čakateľov, úspešných to uchádzačov a bude predkladať návrh (v tomto čase myslím prezidentovi), na vymenovanie sudcov. Pri takomto spôsobe nebude dochádzať k tomu, aby sa výber robil z uchádzačov, ktorí sa nestihli náležite odborne pripraviť, či nie sú dostatočne známi či dostatočne poznaní. Nebude sa robiť výber z uchádzačov, o ktorých „volitelia“ nebudú mať dostatočné či úplné informácie, potrebné pre správnu voľbu. Všetko to už budú mať za sebou a najvážnejšou otázkou bude len koľko sudcov je potrebných vybrať a navrhnúť na vymenovanie.

Takýto spôsob výberu a tvorenia „rezerv“ čakateľov, by mohol byť prospešný aj vo vzťahu k situácii, keď sa objavujú tvrdenia, že nemáme dostatok sudcov, lebo nemáme dostatok vhodných uchádzačov.

A rovnako či podobne by bolo možné postupovať pri výbere vyšších súdnych funkcionárov (okresných aj krajských súdov), sudcov Najvyššieho súdu či ústavných sudcov. Aby nedochádzalo k nedôstojným situáciám, keď jedna strana navrhuje kandidáta, ktorého druhá strana vôbec nepozná alebo ho naopak považuje za odborne nespôsobilého, či dokonca za politickú figúrku. Aby výber vhodných kandidátov bol dlhodobý a pri výbere sudcov úspešne ukončený. Aby bolo jasné, že všetci uchádzači úspešne zvládli hodnotiace obdobie a všetci sú vhodní kandidáti. Aby aj menovací orgán (prezident) sa nezamýšľal nad kvalifikáciou kandidáta, lebo táto bude už dlhodobo zrejmá a zjavná.