durilamichal

Onedlho sa budú konať voľby do EP. Koho tam poslať? Už prvý pohľad na početnosť tohto 751 členného zboru poslancov hovorí, že tam neprebieha žiadna, ale žiadna diskusia, či porada. To zistí každý, kto si vypočuje diskusiu troch a viacerých diskutérov, ktorí už krátko po začatí diskusie za začnú obviňovať zo skákania si do reči. Načo ich tam teda 751?

O jedno a dvojcentových minciach sa radia už roky. Normálny človek po doterajších skúsenostiach by to vyriešil počas štvrťhodiny. Oni nie. Podobne s prechodom na letný a stredoeurópsky čas. Normálny človek by ten letný skrátil zo siedmich mesiacov na štyri a výsledok by sa dostavil. Možno by uspokojil obe strany nespokojných a bolo by vymaľované. Lebo sedem mesiacov sa tváriť, že je leto, no … Alebo zákaz výkonnejších vysávačov ako 700 W, hoci tieto sa používajú veľmi zriedkavo. Zato rýchlovarná kanvica, ktorá sa používa x-krát denne, tá môže mať pokojne 1800 W. Nuž čo na to povedať.

Preto je otázka: Koho tam poslať?, čím ďalej nástojčivejšia. Avšak k jej riešeniu existuje schodná cesta.

Teda: Najjednoduchšou odpoveďou je nikoho. Ale to by neriešilo problém, ani by neprispelo k budovaniu spojenej Európy. Preto:

EP by mal mať zo zvolených zástupcov štátov (každý štát si určí, ako bude jeho zástupca volený), vytvorené tzv. Predsedníctvo. Jeho početnosť by sa mohla ustáliť na cca tridsiatich až štyridsiatich poslancoch. Toto predsedníctvo by organizovalo na základe vlastných iniciatív a na základe podnetov štátov rokovania o problematike. Na celoeurópskych rokovaniach by sa zúčastňovali poslanci parlamentov jednotlivých štátov toho výboru, do pôsobnosti ktorého prerokovávaná problematika patrí.

Teda diskusie a schvaľovania riešenia a legislatívnych úprav problematiky pôdohospodárstva a životného prostredia sa zúčastnia poslanci týchto výborov parlamentov všetkých štátov. Podobne problematiky zdravotníctva či obrany a bezpečnosti. Takýmto spôsobom by sa zvolení poslanci zákonodarných zborov jednotlivých krajín priamo podieľali na zákonodarnom procese „vyššieho“ stupňa. Zároveň by prezentovali a hájili potreby, návrhy riešení a postoje jednotlivých krajín so znalosťou problematiky a znalosťou problému. Na rokovania by prichádzali možno aj s odporúčaniami celého zboru poslancov krajiny, ktorú zastupujú. Spriamilo by sa a zjednotilo tak smerovanie vývoja a budovanie legislatívneho prostredia každej jednotlivej krajiny s budovaním legislatívneho prostredia Európy ako jednotného celku.

Zároveň by bolo možné dohodnúť, že na rokovanie môže každá krajina vyslať rovnaký počet poslancov, maximálne možno desať či menej. A bolo by možné bez väčších obáv sa približovať k prijímaniu zákonných úprav väčšinovým hlasovaním, teda bez obáv z „prehlasovania“ väčšími krajinami, ktoré dnes majú v EP väčší počet poslancov.

Myslím, že to nie je nič ťažké. Ako však presvedčiť politickú pospolitosť, že je lepšie vytvoriť aj keď menší, ale zbor schopný so znalosťou veci efektívne rozhodovať, než obrovský zbor „všemúdrych“, neumožňujúci umnú a odbornú diskusiu, to neviem. Pritom na práci tohto menšieho zboru, by sa v skutočnosti podieľalo viac poslancov aj odborníkov.