durilamichal

Američania pochopili, že ak chcú žiť po svojom, musia sa zbaviť príživníkov. A stalo sa tak v rokoch 1775 – 1783, keď vyhnali európskych kolonizátorov. Túto dejinnú udalosť poznáme pod názvom Americká vojna za nezávislosť. Dosiahli to ozbrojeným povstaním, vojnou. Žiadne obchodné či parlamentné dohody. Vojna! Nič iné Európanov, chce sa mi povedať – Západoeurópanov, nedokázalo z Ameriky, dnešných USA, vyhnať. Tento odpor sa začal už v roku 1763, na inom mieste Ameriky. Vyhnať príživníkov trvalo veľmi dlhý čas, čo poukazuje na obrovský odpor kolonizátorov, na ich obrovskú nechuť vzdať sa toho, čo im nepatrí!

Ak sa pozrieme na ostatné končiny sveta, zistíme, že zovšadiaľ museli príživníkov kolonizátorov vyhnať. A zovšadiaľ vojnou, ozbrojeným povstaním. Nič iné vo svete príživníkov neplatí. A takmer všade sa vyskytovali a vyskytujú tí istí príživníci kolonizátori a ich potomkovia.

Viditeľný je poznatok, že kolonizátori všade zanechali ekonomickú biedu, politickú korupciu a nenávisť až tragédie medzi pôvodným obyvateľstvom. Či už na báze kmeňovej, náboženskej či teritoriálnej.

Zároveň aj poznatok, že žiadna z kolonizovaných krajín sa ani za mak nepriblížila kolonizátorom. Kým kolonizátori si neustále zvyšovali životnú úroveň, zhrabovali majetky či kapitál, kolonizovaní neustále upadali do väčších a väčších ťažkostí. Rozdiely medzi kolonizátormi a kolonizovanými neustále rástli. A je tomu tak do dnešných dní.

Kým kolonizátori žili a žijú v predstave, že musia vlastniť majetok celého sveta, lebo ináč sa žiť nedá, je to jediná cesta, ani na um im nepríde, či aj ostatný svet nepotrebuje vlastniť aspoň svoj vlastný majetok. Majetok, ktorý si sami nadobudli svojou vlastnou prácou a prácou svojich predkov. Aby tiež mohli žiť.

Aj dnes, keď beží kolonizácia východnej Európy, vidíme v priamom prenose rozdiely medzi kolonizovanými a kolonizátormi. Kým jedny nemajú v štátnom rozpočte dostatok zdrojov ani na deti či seniorov, ani na školy či obranu, tí druhí im radia, že treba šetriť. Lebo oni, tí druhí, majú dosť na všetko. Na boj proti tzv. svetovému terorizmu, na zahraničné vojnové intervencie, na podporu globálneho vykorisťovania, na ozbrojenú podporu lotrov a kriminálnikov všetkého druhu. Majú dosť na finančnú a dokonca morálnu podporu tých, ktorí vyvolávajú nepokoje a nenávisť kdekoľvek vo svete. Aj keď v tomto prípade slovo „morálnu“ treba brať s veľkou rezervou. A kolonizovaným bez hanby odkazujú: „Tak ako to Scheiße, že vy, nemáte dosť?! Veď roky predtým ste mali.“

Nedá sa poukázať na priestore jedného blogu na všetky súvislosti kolonizovania. Avšak pri troche pozornosti by ani Východoeurópania nemuseli zatvárať oči pred skutočnosťou, že kolonizátorov zovšadiaľ vyháňajú. Ani pred skutočnosťou, že kolonizátori neváhajú použiť vojnu na obranu svojej nenásytnosti.

A nemuseli by zatvárať oči ani pred historickým faktom, že kolonizátorov vyhnali aj zo samotného srdca novodobej kolonizácie. A nepomohlo ani to, že to boli ideologicky jednomyseľní spojenci, jednomyseľní kapitalisti. Žiaden triedny nepriateľ, iba sami milí kapitalisti. Ale príživník musí preč! Aj zo samotnej Ameriky! A toto mnohí dnešní ľudia nevidia. Pritom majú oči, aj do neba vysoké vzdelanie.

Z histórie sa treba poučiť. Nielen skúmať kamene či múry. A história káže, že príživníkov sa treba zbaviť. Burinu treba vytrhať aj s koreňmi. Práve naša, postsocialistická spoločnosť dokáže najlepšie posúdiť, ako rýchlo sa burina rozrastá. Na mnohých miestach tak, že nedovolí rásť rastlinám užitočným a dusí rastliny kultúrne.

V úvode som myslel, že takú nejakú radu by bolo dobré ponúknuť Grékom. Teraz som však v pomykove, lebo sa mi zdá, že nie iba im.