durilamichal

Stanovovaním vekovej hranice pre odchod do dôchodku dochádza ku krivdám na pracujúcich. Dochádza ku krivdám na tých, ktorí pracujú od svojich osemnástich, prípadne skôr. Majú odpracovaných o šesť rokov viac ako ľudia, ktorí nastupujú do pracovného procesu v dvadsiatich štyroch, čo je v našej spoločnosti celkom bežné. Pritom tí, ktorí nastupujú do práce v dvadsiatich štyroch, nie iba nepracovali šesť rokov a neprispievali do všetkých možných fondov, ale ešte aj šesť rokov čerpali určité úľavy či dávky zo Štátneho rozpočtu. A to by malo byť aj medzi kamarátmi priveľa.

Namiesto vekovej hranice by bolo preto správnejšie zvyšovať význam počtu odpracovaných rokov pre odchod do dôchodku. Nie iba pre jeho zohľadnenie pri výpočte výšky. Tento počet odpracovaných rokov by mal postupne narastať, v súlade s vývojom priemernej dĺžky veku v spoločnosti. Dnes by sa mohol približovať k číslu štyridsať. To by znamenalo, že niekto by hranicu spĺňal už v 58. roku svojho života, kým iný by sa mohol ekonomicky realizovať trebárs do 65. Ono aj dosahovaná stredná dĺžka dožitia s tým nejako súvisí. A potom by veková hranica mohla byť stanovená ako priateľská, na úrovni nižšej ako požadujú spravodlivosťou nepoznačené počty súčasných politických ekonómov. Teda aj 62 rokov sa môže ukázať ako vrcholne postačujúcich.

Samozrejme, najefektívnejšie by bolo mať v spoločnosti viac zamestnaných. Tých potenciálnych je dosť, ibaže nie je práca. Tento problém treba riešiť ako prioritný. Lebo zvyšovanie vekovej hranice pre odchod do dôchodku sa môže v dnešných podmienkach prejaviť len púhym nárastom počtu nezamestnaných. Nič sa nevyrieši a problém bude na stole aj po rokoch rovnako ako dnes.

Ďalšou významnou skupinou sú ľudia, ktorí pracujú ako rôzni finanční sprostredkovatelia a  makléri, ktorí sa síce nemôžu hlásiť za nezamestnaných, ale ich zárobky a odvody (príspevky do fondov) tomu často zodpovedajú. Finančné, poisťovacie, realitné či iné inštitúcie „zamestnávajú“ tisíce ľudí na živnosť, či zmluvu o sprostredkovaní, ale prácu a zárobok nech si títo ľudia nájdu sami. Nájdu sa politici, ktorým toto vyhovuje, lebo je „menej“ nezamestnaných. Ale finančné hospodárenie Sociálnej poisťovne im za pravdu nedá. V tomto bode zároveň dochádza k významným spoločenským škodám, lebo je zakrývaný skutočný problém a nevenuje sa mu patričná pozornosť. V budúcnosti môže prepuknúť ako akútny.

Taktiež výsluhové dôchodky sú spoločenským tabu. Asi existuje dôvod na nepropagovanie podmienok ich poskytovania, ale to nerieši potreby Sociálnej poisťovne. Podobne sú na tom viaceré zložky štátnej správy. Aj tu by sa mala zohľadniť pracovná zásluhovosť.

Malo by sa preto hľadať riešenie, ktoré nebude najupracovanejším a možno najefektívnejším prispievateľom dokazovať, že na ich dôchodky niet peňazí a že oni musia odpracovať štyridsaťpäť či viac rokov, kým iným postačí aj  o desať menej.