durilamichal

Počúvam takmer denne organizátorov „povojnovej armády“, a čudujem sa ako vyoraná myš. Keď vojna skončí a dohodne sa mier, treba ísť do boja? Či pripravovať novú vojnu?

Alebo sa organizátori „povojnovej armády“ obávajú niečoho iného? Obávajú sa, že na Ukrajine možno zavládne nielen mier, ale aj sloboda a demokracia? A začne sa hovoriť to, čo sa dnes nesmie? Nemusíme chodiť ďaleko. Aj na Slovensku počúvame, čo Fico nepovedal, ale raz bude musieť! A čo akýsi „rusofil“ povedal, a to nesmie! A výzvy Bruselu od „slovače“, že treba Slovensku odmietnuť nárokovateľné financie? Či je reč o vojne, či o EÚ, či o manifestácií na námestí, či o svetových stranách. A to si hovoríme pupok demokracie sveta a slobody slova. A prečo? Lebo!

Že víťaz prezidentských volieb v RO nesmie byť prezidentom, lebo nemá „správne“ názory a vyjadrenia? Že prezidentku MD zvolili zahraniční voliči, lebo domáci volili „nesprávne“? Že za „nesprávne“ názory vlády pána Viktora budú všetci obyvatelia HU trestaní EÚ blokovaním nárokovateľných financií, ktoré HU patria? Že to isté sa dialo v PL za úradovania predchádzajúcej vlády? A budú trestaní aj obyvatelia BG, keďže si dovolili odmietnuť klamstvá Frau Ursuly a jej komplicov o ruskom útoku rušením GPS signálu pre jej lietadlo?

Alebo sa organizátori „povojnovej armády“ obávajú toho, že nielen na Ukrajine sa začne hovoriť slobodne, ale že sa začne hovoriť slobodne aj v krajine organizátorov „povojnovej armády“? Že aj v ich krajinách zaznie to, čo vedia, že raz zaznie? A hodne nahlas?

Alebo sa obávajú, že Ukrajina po spoločenskom spoznaní a prijatí pravdy o príčinách vzniku tejto vojny, o organizátoroch tejto vojny, obráti svoju armádu proti ním? Že obráti svoju armádu iným smerom? Preto zodpovední za vznik vojny musia byť pritom, musia mať svoju armádu na Ukrajine, aby Ukrajina také čosi neurobila? Aby nedovolili zaznieť pravde? Ani na Ukrajine ani v EÚ? Aby nedovolili Ukrajine zmeniť názor, zmeniť smer svojej politiky aj armády?

Čítam totiž aj v inej než našej tlači, v ktorej v posledných týždňoch častejšie zaznievajú aj názory, že vojna skončí, keď Ukrajinci sami pochopia čo bolo príčinou vzniku vojny, prečo situácia vo vzťahoch s Ruskom došla až do vojny. Že teda nie je nutné, náhliť s nastolením nejasného mieru, či niektorí by radšej iba prímerie, kým sami aktéri nepochopia pravdu. Celú pravdu. A to ma vážne znepokojuje.

Lebo v tom prípade sa obávam, že organizátori „povojnovej armády“ robia a urobia všetko pre to, aby vojna neskončila. Lebo najväčšia hrozba pre nich je pravda. Obyčajná pravda. A tú dusia „riadením“ mediálnej politiky v celej EÚ už roky. Nesmie zaznieť ani to Indiánske, zakopme vojnové sekery a nastane mier. Nie! Nech ON zakope vojnovú sekeru. To ON nechce mier!

Žiadna spolupráca a nerýpanie sa do života druhej strany! Nie! To by bola porážka! Áno, toto vnímam posledných tridsať rokov. Ako za socializmu: politici rozhodujú o tom, čo je pre hospodárstvo potrebné, čo je správne, čo sa smie. Vtedy smeli byť pomaranče z Kuby a dnes smie byť energetická surovina zo západu. Vtedy boli vedomosti (aj rozum) v Moskve, dnes v Bruseli, po obdržaní depeše z Washingtonu D.C. A železná opona krásne rastie a prekonáva všetky vtedajšie výšiny.

Vítajte v politike obrátenej o 360 stupňov, ako prezradila Annalena Baerbock, vtedy ausenministerin Nemecka.

Žiaľ, lebo obe strany vojny strádajú a prichádzajú o životy svojich bratov, sestier, otcov, detí. A vojnoví štváči sa veľkohubo vezúúúúú … na nich. Na obetiach tejto vojny.