durilamichal

Zostanú otroci otrokmi? Ani mne sa nepáči taká beznádej vyjadrená do budúcnosti. Ale bude lepšie ak sa nepotvrdí. Aj vďaka aktívnemu nesúhlasu váženého čitateľa.

Ako asi väčšina pospolitého ľudu, aj naša rodina zavíta v rámci popularizácie vlastných dejín do hradov, zámkov a kaštieľov, aby sme sa dozvedeli o čosi viac. Čosi, čo nás poučí i povzbudí. Čosi, na čo možno budeme aj pyšní. Lež, nie vždy som nadšený.

Možno neviem správne oddychovať a tak počúvam výklady pomerne sústredene a zamýšľam sa nad počutým.

Jednotlivé výklady na týchto návštevách vyuky dejín sa podobajú ako vajce vajcu. Iba mená sa menia. Komu predmetná pamätihodnosť patrila, kto ju kedy získal, vybudoval, prebudoval, zveľadil, stratil. K tomu sa môžeme oboznámiť s rodokmeňom jednotlivých vlastníkov a z ich vyobrazeniami na veľkých plátnach v zdobených rámoch, umiestnených na čestných miestach.

A snáď to ani nesmie byť inak, vždy išlo o zámožných ľudí spriaznených so súdobým panovníkom – kráľom. Vždy to boli ľudia, z vôle panovníka voľajako titulovaní a do postavenia dosadzovaní.

Kde je problém? Vždy, keď zaznie z úst milej sprievodkyne informácia ako pán hradu, knieža, gróf či palatín vybudoval, prebudoval to či ono, mňa opantá myšlienka, že ten veru nevzal do ruky jedinú tehlu, jediný kameň nedoniesol. Že ten veru neurobil celkom nič. Nanajvýš súril robotníkov a majstrov aby pracovali viac a rýchlejšie. Vždy mi príde na um, že tých, ktorí otročili na stavbe, tých si nik nevšíma, na tých si nik nespomenie. Mnohí tam prišli o zdravie, o život. A nezarobili. Všetka úcta a sláva patrila a dodnes patrí príživníkom. Občas padne aj meno architekta či maliara, ale skôr ako zdôraznenie krajiny, z ktorej pochádzal. To je o nich všetko. O hradných pánoch toho vieme hotové litánie. Poznáme dokonca aj ich záľuby aj ich konkubíny.

A dozvedáme sa aj to, pri akej príležitosti daný majetok títo páni získali. A nielen predmetnú nehnuteľnosť – hrad, zámok, kaštieľ. Ale aj celé obce či mestá a aj ľudí v nich žijúcich, ktorí sa stali ich majetkom.

Väčšinou to bolo za zásluhy u panovníka najvyššieho. Najčastejšie za zásluhy vojenské. A tak si od sprievodkyne vypočujem aj to, že kráľ mu daroval toto panstvo zato a zato. Nuž a tu ma opäť prepadne myšlienka, kedy to ten kráľ kúpil. Lebo svoje darovať môže. A veru ešte nikdy som nepočul, že by si ten kráľ kúpil voľačo za svoje, sebou zarobené peniaze. Ale veľakrát som počul o vojenskej koristi či konfiškovaní majetku odporcov.

Takmer všetky tie pamätihodnosti sú poznačené násilnosťami. Či už medzipanovníckymi vojnami alebo nepokojmi medzi pospolitým ľudom. A za zásluhy pri násilnostiach boli verní odmenení tým, čo iným uzurpovali. Nik si nič nekúpil za čestne zarobené. A toto zvelebujeme ako doklad o našej histórii či kultúre. A bez zábran tvrdíme, že boli vlastníkmi predmetného majetku. Majetku, ktorý si nikdy nekúpili.

Ale nielen to. Dnes sme pokročili tak ďaleko, že sa sami zdaňujeme a z vybratej dane financujeme obnovu a zveľaďovanie majetku po príživníkoch. Majetku po tých, pre ktorých boli naši predkovia len bezmennou či bezvýznamnou vecou.

Najprv panovník zdieral bez ľútosti a bez pravidiel svojich poddaných a dnes sa potomkovia týchto poddaných zdierajú pre jeho slávu sami. A naďalej ich zveľaďujú až priam zbožňujú. Ako v začarovanom kruhu …

Aj preto to moje povzdychnutie, zostanú otroci otrokmi?