durilamichal

Nie, nepotrebujem ani nechcem haniť prácu opatrovateľov / opatrovateliek, ale nemôžem nepoukázať na „druhú stranu“ tej istej mince

V dnešnej spoločnosti sme nielen permanentne konfrontovaní s prácou a s potrebou práce opatrovateliek, sme vyzývaní k všeobecnému rešpektu, úcte a k nevyhnutnosti akceptovania tejto práce, a priam je dnešná spoločnosť vyzývaná a vedená k „poznaniu“, že ináč to nejde, že ináč sa žiť nedá. Vedená k „poznaniu“, akoby opatrovateľky boli jedným z odvetví národného hospodárstva vytvárajúceho HDP. K „poznaniu“, že je nutné priam bezbreho navyšovať ich počty, lebo hrozí kalamita z ich nedostatku. A priam bezbreho navyšovať hodnotu ich práce, adekvátne jej „nenahraditeľnosti“. Nuž realita.

Ak sa budeme pozerať na prácu a potrebu práce opatrovateľov z uvedeného uhla pohľadu, ľahko ustrnieme v nevedomosti o ostatných aspektoch života jedinca a spoločnosti a pôjdeme cestou, ktorá nevedie nikam. Teda, okrem záhuby.

Prečo do záhuby?

Nuž 74 tisíc opatrovateliek, mimo opatrovateľov v podobe zdravotníckeho personálu zdravotných a sociálno-zdravotných zariadení, štátnych aj súkromných, znamená ďalšiu záťaž štátneho rozpočtu. Či už v podobe osobných asistentov, opatrovateľov, mobilných opatrovateľov alebo opatrovateľských stacionárov. Celkovo 1,3 až 1,4 miliardy euro ročne. A tých 74 tisíc opatrovateľov je vraj málo.

Áno, existuje aj veľa prípadov, keď časť nákladov uhrádzajú opatrovaní sami, resp. príbuzní cítiaci zodpovednosť za túto opateru. Ale sociálna poisťovňa v podstate nevie „kam z konopí“. Aj tento stav je príčinou toho, že dochádza k miernym zákonným úpravám prispievania na opatrovanie. Nuž potiaľ je situácia na starosti štátu. Ale nie iba spomínané výdavky sú problémom, kvôli ktorému som sa rozpísal.

Tým podstatným a najdôležitejším je, že spoločnosť je vedená smerom k tomu, že vychovávať deti je veľmi rizikové, lebo taký rodič si nedokáže vytvoriť ekonomické zázemie a podmienky na zaplatenie opatrovateľskej služby, keď sa táto stane potrebnou, nevyhnutnou. Áno, výchova detí so sebou nesie nielen rodičovské radosti, ale aj občasné rodičovské starosti, cca 20 rokov nákladov na výchovu a starostí s výchovou detí, až po obmedzenie možností zárobkovej činnosti rodičov. Výchova detí prináša so sebou rozdiely v pracovnej angažovanosti a teda aj v sociálno-ekonomickom statuse rodičov aj podľa počtu vychovávaných detí. Preto niektorí rodičia sú celkom spokojní, keď vychovávajú aspoň jedno dieťa. Aj keď vedia, že je to málo, aj keď by možno radi vychovávali detí viac …

A to je riziko, ktoré vďaka čudnému smerovaniu spoločnosti –  keď na pomoc v chorobe či starobe, či na väčšie opatrovanie, je nutné si nachystať balík peňazí  –  zavedie spoločnosť bezpečne do záhuby. A zničí budúcnosť.

Už dnes sú známe mnohé prípady, keď manžel na dôchodku opatruje manželku dôchodkyňu, resp. opačné garde, za opatrovné. Vari to nebude robiť zadarmo! A to, kedysi vyslovené: „v zdraví i v chorobe“ je dnešnej spoločnosti prinajlepšom na smiech. Kto by sa predsa toho držal, kto by prepánajána podľa toho žil …

Pritom bezpečné východisko z tejto situácie sa ukrýva vo výchove detí. Detí, ktoré si budú vedomé potreby aspoň čiastočného vrátenia opatery mamke či otcovi, ktorí doteraz nič nepotrebovali, ale zrazu im to akosi nejde. Detí, ktoré si dokážu spomenúť, koľký čas sa starala mamka o všetky, aj bezvýznamné boľačky. Detí, ktoré zistia, že na takúto pomoc rodičom nie sú samé. Že majú bratov aj sestry, ktorí rovnako chcú pomôcť a preto opatera nespadne na jedného, ktorý by z toho bol preťažený.

Detí, ktoré sa budú schopné stotožniť s tým, že život má aj takéto etapy. A že neexistuje nik na tomto svete okrem nich, kto by ich mamku, otca opatril lepšie, láskavejšie, s úsmevom a s väčším pochopením aj pre nie najmúdrejšie nápady starkých.

Detí, ktoré ušetria ministrovi financií kopec prebdených nocí kvôli konsolidácií, ušetria kopec ponôs na nedobrú a nedostatočnú, pritom drahú opateru, detí, ktoré jediné môžu vniesť pokoj do duší a sŕdc ubolených a zoslabnutých rodičov. Rodičov, ktorí možno už onedlho zatúžia sa pozrieť do rodinného fotoalbumu posledný raz.

Nevytvárajte preto nálady, akoby nebolo možné žiť ináč, iba s kopou peňazí. Takýto naratív môžu s úľubou šíriť iba ľudia, ktorí sa na svoj zárobok príliš nenarobili. Prípadne ľudia, ktorí stratili cestu k ľudským radostiam a ostala im iba radosť z balíka peňazí. Ale nezáviďte im to, nech si to nechajú. Starajte sa o to, čo prinesie pokoj a radosť osobne vám, vašim najbližším, vašim najdrahším. O to, čo vám nik nevezme.

A vy, opatrovateľky a opatrovatelia, nemajte mi za zlé, že to takto vidím. Lebo možno mnohé z vás by rady okúsili aj inú prácu. Prácu, v ktorej budete sviatočné chvíle môcť užívať so svojimi najbližšími. Nie iba ak to zmennosť dovolí. Aspoň vám budem držať palce.