durilamichal

V chotároch niekoľkých obcí v našom malom okrese sa zhromaždila neveľká svorka psov. Veľkých vlčiakov, miešancov, ale aj krpatých čivav. Svorku tvorili spočiatku najmohutnejšie psy. Všetci jedinci voči nej prechovávali radšej rešpekt. Prevažne nechcený, ale čo v takej situácii?

Tri či štyri čivavy sa ku svorke pridali neskôr. Prišli o svojho pána a tak sa utiekli ku svorke, lebo hlad ich prinútil. A vo svorke sa vždy čosi „našlo“. Ale na pokoji to akosi nepridalo.

Po krátkom pobyte vo svorke, čivavy začali štekať hlasnejšie ako vlčiaky, dobermany či buldogy. Štekotom otravovali nielen okolie, ale aj samotnú svorku, ktorej členstvom hrozili všetkým navôkol. Čivavy štekali tak nervózne a hroziaco na iných psov aj iné svorky, že vyvolávali nepriateľstvo a otvorený súboj s nimi.

Ich nenávistné štekanie sa prestávalo páčiť aj samotným vodcom svorky, teda dobermanovi, bordeauxskej doge i anglickému buldogovi. Najprv nechávali čivavám väčšie kusy zdochlín, aby sa nasýtili a prestali brechať a privolávať ohrozenie. Nestačilo. Čivavy to pochopili ako znak toho, že práve ony sú najdôležitejší členovia svorky. A už nielen štekali, ale priamo sa vyhrážali, dokonca aj medveďovi! Hromy blesky rozsievali na všetky strany.

Toto sa ale nepáčilo vlčiakovi. I hovorí dobermanovi: „Musíme tie čivavy umravniť! Lebo nás privedú do záhuby. Dáme im po papuli a ostatným svorkám, prípadne aj medveďovi, vyšleme posolstvo, ako našu alternatívu činnosti našej svorky a aj alternatívu spolunažívania s nimi. A bude vymaľované. Súhlasíš?“

„Ale ako im mám dať po papuli, keď som jednej sľúbil večnú štedrosť a nehynúcu slávu?“, hovorí doberman. „A už sme sa zblížili natoľko, že aj nejaké techtle mechtle možno budú … veď vieš“.

„No ale s tým na mňa nechoď!“ odvrkne vlčiak. „Lebo budem musieť ísť do opozície. Aj keď ma budeš označovať za extrémistu, zradcu či kumpána cudzej svorky! Lebo ty veľmi dobre vieš, že tie čivavy majú síce práva v našej svorke, ale nemajú žiadnu zodpovednosť! iba sa vezú na našich chrbtoch!“

„Pamätáš na posledný stret s medveďom! My sme museli zachraňovať svorku a utŕžiť rany! Čivavy iba štekali a skrývali sa za nás! Nie sú schopné v ničom pomôcť“.

Dobermanovi však pomyslenie na jednu čivavu nedalo pokoja a skúsil: „Ale medveď ma štve. Nerešpektuje našu svorku a myslí si, že jeho brloh nestrpí naše sústavné obchôdzky okolo neho. Tak nech naňho aspoň čivavy štekajú. No nie?“

„Ani s tým na mňa nechoď!“ zamrmlal vlčiak. „Lebo ak si nedokážeme urobiť poriadok v našej svorke, tak kde ho chceme urobiť? Kde to chceme dokázať, keď to nedokážeme ani doma?“

„A nezabúdaj, že v jeseni budú opäť voľby. Opäť budú vyberať toho, kto povedie svorku počas tohto roku hroziacej naozaj ťažkej zimy. A chvíľami sa naozaj obávam, či bude dostatok zdochlín a zvyškov pre všetkých …“, zamyslene uzavrel vlčiak.

Či dali čivavám po papuli neviem. Ešte mi neprišla depeša z Psiarov. Ale som si istý, že prehliadaním štekotu čivav, ktoré nenesú ani neznesú žiadnu zodpovednosť, sa život svorky nezlepší. Ale zhoršiť sa veru môže.

A nemohol som si nevšimnúť ani to, že čivavy z uvedenej svorky namiesto zodpovednosti získanej vo zvieracích voľbách, si drankajú a so samozrejmosťou očakávajú a nárokujú, že rozhodujúce funkcie v hierarchii svorky dostanú práve ony, lebo ony najviac brešú. Nuž najvyšší čas, aby sa doberman, bordeauxská doga i anglický buldog zamysleli. Aby sa nemuseli neskôr pred vlčiakom hanbiť.

Aspoň pred vlčiakom, ktorý si uvedomuje aj hovorí, že brechotom sa svorka nasýtiť nedá.