durilamichal

O tejto téme sa na nás šinú už dlhodobo samé pesimizmy. Či od „fundovaných“ politikov či od ich poskokov. Všetci títo Šalamúni presviedčajú verejnosť, že jediná záchrana spočíva v tzv. druhom dôchodkovom pilieri. A mnohí tomu aj veria.

Nevadí, že tento pilier ešte nikde vo svete nepreukázal svoju bezpečnosť, spoľahlivosť či výnosnosť. Naopak už ix-krát svojim krachom potvrdil riskantnosť tohto spôsobu hľadania zábezpeky v starobe, až na štyridsať rokov dopredu . A ani v tejto situácii neprichádza od Šalamúnov nič, čo by hľadelo „za obzor“.

Opakujú, že pôrodnosť klesá, ale podpora žiadna. Do omrzenia opakujú, že pracujúcich v pomere k „odkázaným“ je stále menej a bude menej. Nie je to však pravda. Rovnaká situácia tu bola aj v minulosti, keď mnoho žien boli domáce panie a starali sa o budovanie rodín. Rovnako môžeme poukázať na to, že predlženie veku odchodu do dôchodku napr. o štyri roky (u žien od socializmu o cca desať rokov), znamená zníženie počtu dôchodcov o viac ako o štvrtinu a v tom istom počte zvýšenie počtu pracujúcich. Dĺžka života na dôchodku sa v minulosti pohybovala na úrovni cca osemnásť rokov. Muži kratšie, ženy dlhšie. Ako je tomu dnes po 64-ke?

Pritom nestačí len rátať počty zamestnaných. Je dávno preukázané, že z pohľadu hospodárstva je obrovský rozdiel medzi pracujúcim človekom spotrebiteľom a pracujúcim človekom budovateľom. Kým ten prvý sa živí na rozdeľovaní vytvorených hodnôt, ten druhý ich vytvára. A na zábezpeku všetkých, nielen „odkázaných“, je potrebné hodnoty vytvárať, nie ich iba rozdeľovať či prerozdeľovať. A aj to je jeden z dôvodov nedostatku prostriedkov na tzv. „odkázaných“. Že hodnoty sa nevytvárajú, aj keď zamestnanosť zodpovedá „lepšiemu“ priemeru. Prečo? Lebo sa rozmohol trend pracujúcich spotrebiteľov, nie budovateľov. Občasné komentáre a ohlasy zamestnávateľov o nedostatku zamestnancov produkčných profesií to len potvrdzujú.

Viem, že v spoločnosti s novodobými Šalamúnmi je zbytočné ponúkať dobré rady. Ale napriek tomu, som presvedčený, že aspoň malý posun v redistribúcií pracovných pozícií  podľa veku, by pomohol zvládať túto novodobú realitu, od ktorej zdá sa niet v krátkom čase úniku. Tak ako spoločnosti vytvárajú pracovné pozície pre zdravotne postihnutých, rovnako by mohli a možno aj mali zvažovať vyčleňovanie pracovných pozícií pre pracovníkov napr. nad 60 rokov.

Viem, že niektorí šéfovia chcú mať na recepcii manekýnky, ale pracovník od výroby či od výkonu servisných prác by veľakrát poskytol zákazníkom neporovnateľne lepšie a odbornejšie informácie, než manekýnka. Lebo sú mnohé práce, ktoré si vyžadujú nie iba príchod do práce, ale si žiadajú aj značný fyzický výkon. Výkon, od ktorého mnohí mladší po pár týždňoch či mesiacoch zutekajú. Tí starší, veľakrát tiež už nevládzu a taká ťažká práca im vážne skracuje a zhoršuje život. Pritom existujú aj pozície, kde fyzický výkon nie je až taký dôležitý či významný. A práve tu by mohol byť priestor pre prácu zmienených preddôchodkových pracovníkov. Aspoň niekoľkých. Aby nemuseli „špekulovať“ nad tým, ako dlho sa dá vydržať na maródke a koľko na Úrade práce.

A ak naša spoločnosť chce v plánoch predlžovania veku odchodu do dôchodku byť aspoň trochu  úspešná, mala by toto zvážiť. Aby sme sa nedostali do stavu, že starobných penzistov bude síce menej, ale invalidných či podobných bude násobne viac.