durilamichal

Áno, mám obavy. Áno, všetko raz skončí. Ale postoj tejto modernej spoločnosti ma prekvapuje. Akoby vojna bola iba nejaké ekonomické dobrodružstvo, poskytujúce priestor pre atraktívnejšie spravodajstvo. Priestor pre aktérov, v ktorom môžu vychrliť zo seba povýšenectvo, osobnú zlobu, osobnú nenávisť, oddanosť svojej ideologickej či bezpečnostnej diktatúre. Priestor, v ktorom sa môžu ukájať o jedinej, svojej pravdovravnosti. Priestor, v ktorom dokážu vychvaľovať hrdinstvo zbytočne zabitých mužov a žien a bezhranične rozširovať svoj perverzný slovník. Zatiaľ ešte stále treba udržiavať show, napríklad agitovaním zabijakov aj spoza hraníc, aby stihli predviesť všetku svoju podlosť a zlobu.

Úplne sa zabúda na to, že vo vojne neraz ide o všetko. Nie iba o ekonomický či marketingový profit. Ale o všetko. O život, o slobodu, o štát, o nezávislosť. A úplne sa prehliada to, že ktorákoľvek strana môže získať hoci aj všetko, bude im to nanič, keď to neprežijú! A dnešná doba je taká pokročilá, že tento výsledok je v krátkom čase uskutočniteľný.

Mám obavy, že tak, ako nechápali istí aktéri že k tejto vojne ich pričinením dôjde, tak nechápu, že to nemusia prežiť. Horšie je, že my s nimi. Á dnešní hrdinskí komentátori, politickí, vojenskí či žurnalistickí, produkujú správy, z ktorých je jasné, že takúto možnosť, že to nemusia prežiť, ani ich blízki, si vôbec neuvedomujú.

Dokonca predvčerom (14.3.) v Správach a komentároch na RTVS1, moderátorka Tamara Lištiaková špekulovala nad tým, kto by mohol Putina zabiť. A predvádzala svoju oddanosť a charakterovú vyspelosť osvojením si iného názoru, „že je skôr pravdepodobné, že mu (Putinovi) priložia zbraň k hlave a budú ho viesť k hrobu alebo do dôchodku“. Prišlo mi to ako zlý sen. To toto je spravodajstvo verejnoprávneho média? Priam podnecovanie k atentátu na prezidenta? Bola to „správa“, že by to bolo niečo bežné? Pre Tamaru Lištiakovú určite. Touto špekuláciou o organizácii vraždy sa zároveň  prihlásila, do akejsi skupiny, do ktorej patrí. Vďaka že nie je veliteľkou vojenskej jednotky.

Doposiaľ som frflal na programového riaditeľa RTVS, že to on prináša každú stredu našim divákom na obrazovky „Vraždy zovšadiaľ“. Akoby to bola nutná súčasť moderného života, v podaní manažérov RTVS. Ale vidím, že nie je sám.

Avšak dnes mám pocit, akoby nás čakalo oveľa ťažšie obdobie. Doposiaľ sa totiž použili predovšetkým staršie, nie najmodernejšie a málo akcieschopné zbrane. Veľakrát priam ťažkopádne (tanky), náročné na tylové zabezpečenie. Západná strana sporu však dedukuje a propaguje, že ruskej strane sa vo vojne nedarí podľa plánu (neviem kto im dal plán) a priam to považujú za svoj vojenský úspech a potvrdenie, že treba pokračovať.

Ale ja mám obavy, že takýmto postupom vojenských operácií sa približuje čas na použitie zbraní oveľa účinnejších, dokonca najúčinnejších, ktoré sú zatiaľ iba v zálohe a čakajú na zlomové situácie. Pre tieto zbrane prichádza čas práve vtedy, keď sa nedarí. Keď dôjde k nechceným zlomom. Aj mimo bojiska. Napríklad vo vzťahoch tohto sveta. Bolo by lepšie im predísť, aby nikdy nenastali. Obávam sa však, že podnecovanie k bojom a bojovým úspechom, či dodávky zbraní alebo dokonca v zahraničí najímaných bojovníkov, nie sú tou správnou cestou.