durilamichal

Mesto, veľkosti takmer Bratislavy, zažíva veľmi krušné časy. A nemuselo by. Podľa všetkých zodpovedných sú za to zodpovední tí druhí. Nuž zamyslíme sa.

Mariupol je podľa správ obkľúčený útočiacou presilou a obkľúčenie nedokáže odraziť. V takomto prípade existujú iba dve riešenia: vzdať sa alebo zahynúť.

Pri vzdaní sa, musí útočiaca armáda dodržať Ženevské dohody o zaobchádzaní s vojakmi aj s civilným obyvateľstvom. Zároveň v predmetnej situácii útočiaca armáda od počiatku bojov tvrdí, že nemá záujem postihovať civilné obyvateľstvo či mu škodiť. A pokiaľ ide o ozbrojené zložky, ak sa nedopustili previnení, nič vážne im nehrozí. Okrem postihov zo strany vlastných.

A nebolo by nutné vytvárať žiadne humanitárne koridory pre útek státisícov civilistov, nebolo by nutné nikam utekať z vlastného mesta, ale humanitárna pomoc by prišla do mesta a obnova chodu mesta by začala okamžite. Bez násilia, bez hrozieb násilia. Prečo sa to nedá?

Podľa správ ruských médií (ešte dostupných), sa v Mariupoli ukrýva batalión ukrajinských nacistov AZOV, tzv. Národná garda, ktorý nie je a ani nebol súčasťou regulárnej, pravidelnej ukrajinskej armády. Ale plnil špeciálne úlohy „kohosi“ z Kyjeva. A vraj práve tento batalión (jeden z dvoch podobných) má byť zodpovedný za zločiny proti ľudskosti, za vojnové zločiny na východe Ukrajiny. Aj v oblasti Doneckej, Luhánskej, aj v samotnom meste Mariupol.

A práve príslušníkov tohto bataliónu chce Rusko zajať, postaviť pred súd a potrestať. A zdá sa, že práve príslušníci tohto bataliónu sú tou prekážkou, kvôli ktorej nie je možné zachrániť státisíce civilistov pred krutosťami a útrapami vojny. Ich postavenie pred súd by zmenilo pohľad na príčiny a pôvodcov vojny mnohým nepredpojatým ľuďom. Vytvorenie humanitárneho koridoru pre útek nie je potrebné pre civilistov, ale pre príslušníkov tohto bataliónu. Aby sa ukryli medzi civilistov a ušli z Mariupola. A podľa všemožných komplikácii s organizovaním mieru pre Mariupol, aj vedia prečo asi.

Nakoniec od civilistov nik neočakáva, že budú bojovať, alebo že sa vzdajú. To je „privilégium“ ozbrojených zložiek. Útočiť na civilistov je v každom ozbrojenom konflikte považované za zradu ľudskosti a preto sa ani nepredpokladá. Ale využívať civilistov ako živé obranné štíty, to je už iná pesnička a mnohí ju nielen tolerujú, ale aj plánujú.

Vzdať sa, keď neexistuje iné riešenie, okrem zahynúť, nie je nič neobvyklé. Nakoniec ozbrojenci sa nemusia vzdať, môžu vyraziť do boja a padnúť hrdinskou smrťou. Ale oni sa radšej „prikujú“ k bezbranným civilistom. Skutočne hrdinské! A možno to neplatí len o Mariupole. Súčasti podobných bataliónov sa môžu vyskytovať veľmi hojne.

Tú druhú možnosť, zahynúť, nebudem rozoberať. Žiaľ, existuje pre jej pochopenie až priveľmi veľa smutných, praktických dôkazov.