durilamichal

Okamžité tisícpočetné zoznamy nepriateľov Turecka sú dôkazom, že Turecko bolo na prevrat patrične pripravené. A že si ho zorganizovalo samo, o tom niet pochýb. Dôvodov môže byť viac, ale aspoň jeden uvediem.

Spomeňme si na bývalú Juhosláviu. Ako to, že tam došlo k takej vzájomnej nenávisti, že vyústila do vzájomného vyvražďovania sa bývalých priateľov, susedov? Ľudské supy ich ešte aj bombardovali, aby plápol nenávisti náhodou nevyhasol. A pritom všetci chceli to isté. Mať sa lepšie. Spomeňme tiež na Líbyu. Nebolo to rovnaké? Doteraz tam nemajú vládu celej krajiny. Majú totiž vlády dve, aj dve proti sebe bojujúce Líbye. Okrem rôznych klanov a skupín bojujúcich proti všetkým.

A čo u našich susedov Ukrajincov? Čo sa tam deje s cieľom „demokratizácie, blahobytu a trvalého spoločenského pokroku“? Najprv vyzdvihli nenávisť voči vlastným občanom. Hoci na báze národnostnej. A zrazu sa vyliahli ozbrojené bandy strieľajúce do ľudí za demokraciu. Presne ako pred tým v Juhoslávii, či v Gruzínsku. Preto sa skrachovaný najlepší Gruzínec stal utečencom z vlastnej krajiny a spolupracovníkom „Ukrajincov“. Ako aj ďalší zradcovia. A potom už udalosti dostanú „správny“ spád. V koho prospech? Teraz je to už viditeľné.

A čo tak pred pár rokmi neuveriteľne pokojná Syria? Dnes je neuveriteľne, že bola kedysi vôbec pokojná. Prečo? Nuž, aby mali viac demokracie, osobnej slobody a pokroku a hlavne, aby sa všetci mali lepšie. Presne ako v tých ostatných krajinách. A tiež majú ozbrojené bandy s dostatkom zbraní. Aj podporou cudzieho štátu.

A všade sa opakuje ten istý scenár. Nie voľby, ale ozbrojené bandy napádajú predstaviteľov štátnej moci, až po ozbrojený prevrat a predovšetkým rozvrat krajiny. Skadesi vždy majú dosť zbraní. Pre všetky spomenuté krajiny je príznačné, že tam žijú ľudia hlásiaci sa k rozdielnym  národnostiam alebo vierovyznaniam. Presne ako v Turecku.

Čo v takej situácii malo Turecko robiť? Malo čakať na prevrat a rozvrat krajiny, ktorý tam pripraví známy scenárista a režisér? Tváriaci sa za priateľa? Veď aj tam agitoval hordu svojich dostatočne tupých prívržencov, ktorí si nevidia na koniec nosa, aby hlásali potrebu demokracie a pokroku aj za cenu porušovania ľudských práv ostatných občanov. Aj tam bola kopa „veľmi potrebných“ a aktívnych mimovládok s nejasným financovaním, s nejasným poslaním, s nejasnými zámermi. Aj tam boli prichystaní ochotníci pokrikovať vláda je nelegitímna, je skorumpovaná, vládni činitelia sú zradcovia… Malo sa Turecko tejto situácii iba prizerať?

V takomto prostredí a situácii predsa nie je ďaleko k myšlienke zorganizovať si prevrat vo vlastnej réžii. Určite to bude lepší prevrat ako ten v réžii cudzej. A priateľov cudzích záujmov „preorganizovať“ tak, aby už viac nemohli ohrozovať vlastnú, v tomto prípade tureckú spoločnosť. A nechať im vychladnúť hlavy. Lebo hrozba prevratu v cudzej réžii bola smrteľne blízko. A tak si Turecko prevratom uchránilo vlastnú cestu ďalšieho rozvoja. Vlastnú zvrchovanosť nad vlastnou krajinou. Netvrdím že ideálnu, ale určite vlastnú.

A nepriatelia pokoja vo svete, ale aj nechápavci, sa dočkajú historického ponaučenia, ktoré raz zhodnotí prevrat v Turecku ako najlepšie politické rozhodnutie posledných desaťročí, ako najlepšie politické rozhodnutie spomedzi všetkých okolitých krajín, plus celej nechápavej Európy.