durilamichal

Miera nezamestnanosti je riadená hodnota. To nie je náhoda. V ére socializmu bolo jej riadenie zamerané na dosiahnutie nulovej úrovne, čo nakoniec viedlo s ďalšími chybami ku krachu systému. Nulová jej úroveň bola daná ambíciami politických vodcov, ktorí takýto stav považovali za svoju politickú výhodu a dôkaz úspešného vodcovstva.

Dnes je jej riadenie, keďže vodcovia a riadiaci aparát sa vymenili, zamerané na udržanie takej výšky, ktorá donúti dnešný slobodný plebs či lumpenproletariát pracovať podľa ľubovôle terajších mocipánov. Teda ako vtedy tak aj dnes. A aké túžby zmietajú dnešnými mocipánmi?

Rozvoj dnešných USA sprevádzalo lovenie, predaj a kúpa otrokov. Diamanty sa dodnes dolujú aj za odmenu, že slobodný zamestnanec nebude zastrelený. Práca detí za stravu a podvýživu je dnes realitou. Zamestnanci uhorení v továrni počas práce. Dokonca aj z blízkeho Španielska sem doniesli správy o humánnom prístupe majiteľa reštaurácie, ktorý zamestnával ľudí v sociálnej biede iba za stravu. A ten majiteľ sa za to vôbec nehanbil! V Juhoafrickej republike v podstate len pred pár dňami zrušili otroctvo. A čo ľudia, dnes utekajúci z vlastných domovov?

Nedávna druhá svetová vojna bola vedená jedinou túžbou. Ukoristiť a zotročiť ľud Európy. Koncentračné tábory boli len pätníkom na ceste. Tá vojna však vďaka porážke úhlavných chamtivcov zmenila pohľad na svet. Jej hrôzy sa preniesli do deklarácií ľudských práv. A tak sa svet dopracoval k predstavám, že odmenou pre slobodného otroka nemôže byť to, že nebude zastrelený.

Ale zmierili sa s tým úhlavní chamtivci a otrokári zároveň? Obchodníci s otrokmi? Politici s právom upaľovať ľudí a rabovať cudzie krajiny? Budovatelia koncentračných táborov a ich dediči?

Určite nie! Iba zmenili taktiku. Nebude zastrelený, bude vyhladovaný. Toto sa do deklarácií nedostalo. Ich túžby naďalej pokračovať v práci dedov a otcov sú viac ako zjavné.  Aktuálne privatizovanie všetkého socialistického, všeľudového kapitálu nech nik neprehliada. Príprava Ukrajiny na svetlú budúcnosť je veľmi výrečná. Irak, Afganistan, Líbya, Jemen, Syria … Všade kam vkročí noha nenásytného koristníka.

Najagregovanejším a dobre viditeľným znakom je však snaha týchto bezodných brúch, odstaviť štát od ekonomickej činnosti. Štát, ktorý si ľudia vytvorili práve preto, aby okrem všetkých iných funkcií, ktoré štát má, aby podporoval a ochraňoval rozvoj ekonomickej základne a prostredia pre rozvoj vlastnej ekonomiky.

To znamená, aby podnikateľskému prostrediu vytváral stimulačné prostredie, limitoval jeho smerovanie ekonomickými (dane, úroky, dotácie, odvody, clá) či mimoekonomickými (plány, licencie, štátny monopol, cenová regulácia) pravidlami, prípadne aby sám štát sa podnikateľsky angažoval, ak sa súkromnej sfére nedarí dostatočne.

Čo však požadujú bezodné bruchá? Nech štát nerobí nič! Nech zníži dane na takú úroveň, aby nemal ani na platy štátnych zamestnancov a ostatné dianie nech prenechá voľnému trhu. Teda im. Nech si môžu robiť čo sa im zachce.

Nech môže veľkokapitál sám regulovať mieru nezamestnanosti na poradách kapitalistických komôr a združení. Nech iba veľkokapitál rozhoduje o tom, či sa bude budovať čosi, čo spoločnosť síce žalostne potrebuje, ale čo by mieru nezamestnanosti znížilo pod predstavy veľkokapitálu a preto sa budovať nič nebude! A veľkokapitálové vysvetlenie, že niet peňazí, bude poruke vždy.

Okrem znižovania daní a ostatných príjmov štátneho rozpočtu má predstavám veľkokapitálu výrazne napomôcť zákaz schodku štátneho rozpočtu. Aby si štát  nesmel požičať ani sám od seba, zo svojej budúcnosti. A skorumpovaní politici túto zásadu zdôrazňujú a tvária sa, akoby tomu rozumeli, akoby to bolo v záujme ľudu. Ale je to iba viditeľný dôkaz, ktorí politici sú skorumpovaní veľkokapitálom.

Pred vyše dvadsiatimi rokmi sa vo svete bánk považovala za dostatočnú a efektívnu celková marža 3,5 percenta. To je rozdiel medzi nákladmi na peniaze a výnosmi z týchto peňazí. Dnes už im nestačí ani marža 7,0 percent. Čím to asi? A banky, teda majitelia bánk, ani s týmto výsledkom nie sú spokojní a zakladajú investičné fondy, poisťovne a „nebankovky“, ktoré ochotne požičajú peniaze svojej banky za 40 i viac percent p. a. A ešte sa aj dostávajú do stále väčších problémov a opakovane žiadajú krytie strát od proletárov. Už aj samotný prezident Európskej centrálnej banky hovorí o zhadzovaní peňazí z vrtuľníka, lebo si s týmito snahami bankového kapitálu nevie rady.

A takto sa správa veľkokapitál všetkého druhu. Nie iba bankový. Politickí prisluhovači veľkokapitálu smerujú ľudstvo do bezhraničnej podriadenosti tomuto kapitálu a pripravujú tomu zodpovedajúcu budúcnosť. Miera nezamestnanosti má iba dotvárať vhodné podmienky pre spokojnosť veľkokapitálu. Preto sa bude pohybovať nie na úrovni rozvinutosti spoločnosti a úrovni jej poznania, ale na úrovni ľubovôle veľkokapitálu. Až dovtedy, kým si väčšina obyvateľov neuvedomí, že nie je pokrokové, ani perspektívne, ani demokratické nechať pol percenta ľudí rozhodovať o osude a budúcnosti sto percent.