durilamichal

Priemerná mzda krát koeficient zamestnanosti. U všetkých, ktorí sú, resp. chcú byť naviazaní svojou mzdou na mzdy priemerné. U ústavných činiteľov by to malo byť spresnené, teda koeficient nezamestnanosti upravený aj o tých, ktorí z dôvodu snahy zarobiť na obživu sú vyháňaní zo svojej domoviny, od svojich rodín a sú donútení pracovať v zahraničí. Lebo nie je jedno, či človek pracuje v zahraničí alebo doma. Ani z pohľadu tvorby zbožňovaného HDP.

Nakoniec boli to oni, papaláši, ktorí pred časom hlásali: „Nemecko otvorí pracovný trh, bude menej nezamestnaných“, čo bolo neskrývané vyháňania ľudí zo svojej domoviny, zo svojej vlasti.

Pri dnešnej úrovni nezamestnanosti bezmála štrnásť percent plus asi sedem percent pracujúcich v zahraničí, by znamenalo, že tie ich násobky priemernej mzdy by sa prenásobili koeficientom okolo 0,78 a to by bola ich mzda. Pánov poslancov, ktorí kontrolujú vládu. Aj platy ostatných ústavných činiteľov. Nie vychádzať z priemerného zárobku tých, ktorí momentálne ešte stále prácu majú. Aj za nezamestnaných musí politická garnitúra niesť zodpovednosť.

Samozrejmé, prejavilo by sa to na všetkých platoch, ktoré chcú byť naviazané na priemernú mzdu. Či učiteľov, lekárov, sudcov či štátnych zamestnancov. Tí síce nekontrolujú vládu, avšak v ich plate by stav štátu, ktorý oni držia nad vodou, mal byť zohľadnený. To znamená, že ich, pripusťme správne stanovené platy, by sa v dnešnej situácii prenásobili koeficientom zamestnanosti, teda asi 0,86. A to by bol ich plat.

Od súkromného sektora môžeme očakávať, že bude zamestnanosť riadiť v súlade so svojimi čiastkovými záujmami, stvrdenými Obchodným zákonníkom. Teda so záujmom tvorby zisku. Záujem plnej zamestnanosti, či plnšej zamestnanosti je v ostrom rozpore so záujmami kapitalistov. Tým vyhovuje, keby nezamestnanosť bola aspoň 50 percentná. Že je to cesta krátkozraká dnes vedia snáď už viacerí.

V dnešných spoločensko-politických pomeroch funkciu národohospodárov si osobujú politici a tí rozhodujú o smerovaní spoločnosti a hospodárstva a o všetkých podmienkach tohto smerovania. A že nie sú národohospodári? Že tomu nerozumejú? Veď práve preto odmietajú niesť zodpovednosť za výsledky svojej práce. Odmietajú dokonca aj zodpovednosť za osobne napáchané škody, za osobne zle vykonanú prácu! Bez hanby prezentujú tzv. politickú zodpovednosť, ktorá je na úrovni zodpovednosti strážneho Dunča za spreneveru spôsobenú finančným šéfom firmy.

Politickí a ekonomickí hulváti si parcelujú štát a ostatní nech odídu. Už sa možno tešia aj na zvyšky, ktoré nebude mať kto zdediť …