durilamichal

• nederavte im telo – žalúdky, nenapichávajte im hadičky cez nos, cez brucho
• nepriväzujte im ruky ako uväzneným a netrepte do nich jedlo, ktoré nechcú
• nenapichávajte ich na všemožné infúzie a nenahovárajte si, že toto im pomôže, že práve toto potrebujú a chcú
• nenahovárajte si, že toto je predlženie života, lebo toto je predlžovanie utrpenia, trápenia, bolesti a predovšetkým smútku. Smútku umierajúcich nad položením, v ktorom sa ocitli
• a nenahovárajte si, že takto vyzerá láskavé uľahčenie odchodu na „druhý breh“ a vyprevadenie človeka na poslednej ceste svojími najbližšími
• nepredlžujte hodinové a dňové trápenie a utrpenie na týždne a mesiace, lebo nič užitočného nerobíte
• a nepýtajte si 250 € za „opatrovanú posteľ a deň“, lebo neposkytujete útechu ani úľavu, ktoré môžu poskytnúť jedine najbližší

Už kedysi dávnejšie som spomenul skúsenosť mojej babky, ktorá bola asi takáto:

Sotva dospelý mladý muž, vážnejšie chorý, bol s nimi ostatnými na spoločnej práci. Zrazu odpadol a zdalo sa, že môže zomrieť. Ostatní sa preto pustili do oživovania.

Keď sa ten mladý muž prebral, vyčítavo im povedal: „Prečo ste ma volali späť? Ja som kráčal po takých pekných schodoch za krásnym svetlom. Bolo to veľmi pekné. A kvôli vám som sa musel vrátiť. Načo ste ma sem volali? Prečo ste ma volali späť?“

Po tomto jedna zo žien ho zakryla plachtou, sadla si k nemu a zhovárala sa sním. Po krátkej chvíli zistili, že je mŕtvy.

Viem, že dnes by to bolo nemysliteľné a možno aj zavrhnutia hodné. Ale vtedy, bolo to v čase prvej svetovej, sa nik nad tým nepohoršoval a usúdili, že ho správne a láskavo vyprevadili na prechod, ktorý čaká každého.

Po správach z našich médií (predvčerom?) usudzujem, že biznis sa pevne usadil nielen v srdciach jednotlivcov, ale aj úradov dohliadajúcich na rast HDP. Ináč si súčasné trendy v opatere najbližších pri prechode ich duší do večnosti, či pri prekonávaní mýtickej rieky smútku Acherón, neviem vysvetliť ani pochopiť.