durilamichal

Pre zjednodušenie chápania problematiky si predstavme skutočný extrém. Od zajtra nebude žiadne zdravotníctvo, žiadni lekári! Čo sa stane? Je ťažké diskutovať týmto smerom, ale pre pochopenie vecí tak učiníme. Čo sa teda naozaj stane? V priebehu pár dní a mesiacov zomrú tisíce ľudí odkázaných na lekársku pomoc! Zomrú ľudia chorí, zranení a slabí.

Za tých pár mesiacov spoločnosť rázne ozdravie! A ušetrí miliardy v nákladoch na zdravotníctvo. Tieto môže v celom rozsahu venovať na podporu narodenia a výchovu zdravých detí. Výsledkom bude nárast populácie, neporovnateľne zdravšej ako tomu bolo ešte pred pár mesiacmi.

A to nie je všetko! Spoločnosť po takomto kroku zbohatne dvakrát. Namiesto tisícok „nepotrebných“ lekárov, sestier, záchranárov, pilotov, komunikačných operátorov, správcov budov, výrobcov a distribútorov liekov a prístrojov, stavebných a personálnych komplexov zdravotných poisťovní …  spoločnosť získa tisícky kvalifikovaných odborníkov iných profesií! Zbohatne teda raz ušetrením financií na zdravotníctvo, druhýkrát využitím získaných odborníkov na iné spoločenské potreby, na technické napredovanie, na ekonomickú produkciu …

Nie, nenavrhujem žiadnej výkonnej moci aby zrušila zdravotníctvo. Viem, že mnoho štandardných lekárskych úkonov je vysoko cenných. Viem, že zručný chirurg a pár kilogramov sadry dokážu z človeka neschopného pohybu za krátky čas urobiť človeka zdravého. Že pomocou cisárskeho rezu dokáže lekár zachrániť naraz dva ľudské, zdravé životy. Preto nechcem zrušiť zdravotníctvo, iba chcem, aby táto oblasť spoločenského financovania bola riadená potrebami a záujmami spoločnosti. Nie jednotlivcov, či podnikateľských skupín! Nie záujmami rezortu zdravotníctva ani jeho dodávateľov!

Zdravotníctvo a lekári nemôžu byť chránení pred poznaním, že svoje platy dostávajú od svojich pacientov. Štát má iba zodpovedne spravovať ich solidárne podiely. Zdravotníctvo nesmie byť chránené ani pred poznaním, že z odmien, ktoré im dávajú ich pacienti, sami zdravotníci odosielajú ich významnú časť farmaceutickým spoločnostiam v podobe liekovej politiky. Že ďalšiu významnú časť odosielajú dodávateľom prístrojového vybavenia či stavebných prác bez patričného spôsobu obstarávania.

Ale aj pacient má vplyv na svoje zdravie. Je motivovaný, aby si ho chránil? Koľko ušetrí, ak bude žiť zdravo a nebude potrebovať lekárske ošetrenie? Ak nebude potrebovať lieky plne hradené poisťovňou? Alebo to nie je vec pacienta?

Chcem taktiež upozorniť na fakt, že zdravie spoločnosti nemá priamy súvis s objemom financií vložených do zdravotníctva. Všetci dobre vieme, ako spoločnosť v okamihu „vyzdravie“ zmenou nemocenských dávok počas práceneschopnosti. Ako klesne potreba kúpeľnej liečby po zavedení poplatku za kúpeľnú liečbu.

Vieme dobre, že zdravotníctvo nám ponúka aj také výsledky svojich výskumov, ktoré sme si nikdy neobjednali (umelé potraty, klonovanie, eutanáziu). Ponúka rôzne „nedoceniteľné“ operácie na „nedoceniteľných“ prístrojoch, výsledkom ktorých je zničená bytosť, odkázaná na doživotné pripútanie k nemocničnému lôžku a nemocničným prístrojom, na roky v kóme. Lekári tento stav už neraz označili za pokrok zdravotníctva …

Bude sa spoločnosť tomuto samo vývoju zdravotníctva naďalej iba prizerať a platiť koľko si zdravotníctvo zapýta? Lebo aj smerovanie zdravotníctva samotného môže byť jednou z príčin nárastu sklonov k eutanázii starých a chorých ľudí. To nie je moja úvaha, to je problém, ktorému sa venujú zákonodarné zbory viacerých krajín EÚ.

Zdravotníctvo je len jedným z rezortov tzv. spotrebiteľov, kde je možné spoločensky efektívne šetriť alebo plytvať. Každý vie, čo s ušetrenými prostriedkami. Ja chcem upozorniť a varovať pred rizikom plytvania! Aby nedošlo k tomu, že zdraví sa nebudú môcť narodiť z dôvodu ekonomickej núdze, spôsobenej „dokonalou“ zdravotnou starostlivosťou o chorých.

Spoločnosť sa musí uvážlivo rozhodnúť, ktoré zdravotné úkony bude podporovať v celom rozsahu zo spoločenských solidárnych zdrojov a ktoré budú a v akej miere hradené pacientom. Pretože aj pacient sám má niesť podiel zodpovednosti za vlastné zdravie a vlastné rozhodnutia. A má mať možnosť si vybrať, či si úkon objedná. Či použije vlastné peniaze na vlastné hoci aj „znovuzrodenie“ alebo použije svoje prostriedky na celkom iný, aj nezdravotnícky účel. Tieto peniaze spoločnosť však musí ponechať jednotlivcovi a neodoberať mu ich už v predstihu, na potreby, ktoré on nepožaduje.