No existencia jediného „správneho“ názoru. Mali sme to tu a vieme, že to skutočne nebolo dobré. Že to doviedlo našu spoločnosť až k rezignácii na všetko a ku krachu všetkých plánov. Boli sme vtedy plánovite riadené hospodárstvo.
A dnes sa prezentujú „najmúdrejší“ spomedzi nás, ktorí jediní si to nepamätajú a nevedia o tom. Nechápem ako je toto možné. To si nepamätajú ani voliči, ako to tu bolo? Alebo spomenutá rezignácia na všetko je novým plánom a horizontom úspešného rozvoja a dynamického napredovania „novej“ spoločnosti? A „nových“ ľudí? Ale presne toto sa chcelo pred krachom v 1989?! Nestačilo?
Teraz nám opäť vnucujú vedomosť, že sa musíme pripraviť na vojnu s Ruskom. Na vojnu, v ktorej sme boli skôr než vypukla. Len si pripomeňte sprevádzkovanie plynovodu Vojany – Užhorod v septembri 2014. Plynovodu na ruský plyn, lebo Slovensko iný nemalo. Dnes už aj nevedomý si domyslí, prečo bol ihneď po vstupe Slovenska do NATO, marec 2004, tento plynovod potrebný.
Prečo Rusko neprijali do NATO vysvetľuje politológ Alexander Konfisachor (https://www.pravda.ru/news/politics/1940208-nato_russia/) tým, že po rozpade Varšavskej zmluvy a odchode sovietskych vojsk z NDR (východné Nemecko), NATO stratilo protivníka a prestalo byť dôležité. No ale toto nemohli dopustiť činitelia NATO, keďže sa všetci živili obranou. A museli organizovať bezpečnostné vzťahy tak, aby sa naďalej „museli“ a mali proti komu „brániť“.
Americký bezpečnostný archív odtajnil prepisy stretnutí medzi Borisom Jeľcinom a Billom Clintonom z roku 1994. Podľa nich Jeľcin vyhlásil, že Ruská federácia by mala byť pri rozširovaní Severoatlantickej aliancie „prvá, kto vstúpi do NATO“. V prejave Vladimíra Putina som zachytil, že rovnako sa v deväťdesiatych rokoch pýtal amerického predstaviteľa na vstup Ruska do NATO, ale odpoveď nedostal iba pochybovačné gesto, ktoré znamenalo nikdy.
A tak sa zdá, že zo strany NATO sa nič nezmenilo. Opäť sa treba pripravovať na rozšírenie vojny, (teda obrany na hraniciach určeného nepriateľa a útočníka), lebo táto zlyhala a nesplnila očakávania. A problémy má mať Rusko nielen s Ukrajinou. Najlepšie so všetkými susedmi. Preto v Bielorusku už veľakrát nedokázali uskutočniť „spravodlivé“ voľby. Ako v Amerike. Viete si predstaviť vzťahy Bieloruska a Ruska s Cichanovskou či Cichanovským? A vzťahy NATO s Bieloruskom? To by sa natlieskali. No nepodarilo sa. Aj Gruzínsko sa rozhodlo „preškoliť“ rusky hovoriacich Gruzíncov. Ani to nedopadlo dobre. Dodnes rezonujú dozvuky. A ako sa správa Litva k rusky hovoriacim občanom sa ani v NATO nehovorí nahlas …
Zato nová, nekonečne dlhá Fínska hranica s Ruskom dovoľuje vojnovým štváčom fantazírovať do úplnej straty vedomia a súdnosti. A koľko peňazí na to si je možné vynútiť. Predsa Rusko s najväčšou krajinou, ktorú samo nedokáže obsadiť, s pospolitosťou sotva 150 mil. obyvateľov, s predpokladaným nerastným bohatstvom, sa musí stať korisťou demokratických hodnôt organizácie NATO, s takmer miliardou najbohatších a najpokrokovejších ľudí. No nie? Aj keby nemal zostať ani „kameň na kameni“.
Preto sa do budúcnosti neslobodno pozerať cez možnosti priateľskej spolupráce, ktorej v ceste nestoja žiadne prekážky, okrem vojnových štváčov a vojnových zločincov, ale cez „nutnosť budovania obrany pri hraniciach toho, kto od nás odišiel na tisíc kilometrov, kto nás ale práve tým ohrozuje a čoskoro nás napadne“. A basta! Spochybňovať to môžu len tupela, disidenti a ľudský odpad. Lebo iba jeden názor je správny a inak to nebude a byť nesmie! Konečne sme späť!