V európskych dejinách sú známe prípady, keď ustupujúci zničili vlastné obydlia, vypálili celé obce, aby protivník, ktorý bol na postupe nič nezískal, nič nenašiel. A tak nastávali situácie, že armáda dobyla ďalšie územie, ale ostala bez prístrešku a o hlade. Nebolo kam hlavu schovať, nebolo čo rabovať, nebolo čo zabiť, ani sliepku.
Tento postup bol viackrát uplatnený predovšetkým v Slovanskej časti Európy. Už od útokov Nemcov ešte pred objavením Ameriky, cez Napoleona aj Hitlera. A vo vedomostiach ľudí toto žije dodnes. Lebo toto bol jeden z akceptovaných variantov, ako protivníkovi nenechať a nedať nič a vystaviť ho do všestrannej tiesne.
Prichádza mi to na um v súvislosti s vojenským konfliktom na Ukrajine. Armáda bombarduje civilné objekty, bytovky či domy, ničí všetku infraštruktúru, či už vodovody, cesty, školy, nemocnice, mosty … Správy oznamujú, že „mesto“ je z osemdesiatich percent zničené a obyvatelia sa nemajú kam vrátiť. Každá strana konfliktu tvrdí, že to tá druhá. Ale ako sa v tom vyznať? Aj naše spravodajstvo občas doplní, že informácie nie je možné overiť z nezávislých zdrojov, čo je aj pochopiteľné.
Preto si hovorím, že asi bude najlepšie počkať na výsledok, keď sa ukáže a potvrdí, kto postupuje a kto ustupuje. Snáď na základe historicky známych skúseností a postupov sa dozvieme, kto to tak vehementne bombardoval civilnú infraštruktúru, všetko čo by mohlo „padnúť do rúk“ protivníkovi. Bombarduje hoci aj živých, vlastných. Lebo zo stanovísk a priam až demonštračných vyhlásení oficiálnych predstaviteľov bojujúcich strán vyplýva, že vyhrávajú, postupujú a víťazia ONI. Nuž počkajme.
Vzhľadom na nebývalé a neočakávané vyhlásenie pokynu na ústup ukrajinskej armády, mi pamäť zablúdila do mojich vojenských skúseností. Pokyn na ústup je nutné vydať vo chvíli, keď vzhľadom na vývoj situácie je tento jediným východiskom pre uchovanie si bojovej schopnosti a záchrany životov. Keď neexistuje možnosť samostatného prieniku či podpory zo strany spolubojovníkov.
Keďže situáciu na fronte nepoznám, chcem len vyjadriť nádej a presvedčenie, že tento prekvapujúci, doteraz neobvyklý pokyn, bez ohľadu na to, ktorá bojujúca strana ho vydala, bol vydaný v spomínanej chvíli. Keď možnosť na ústup existovala. Lebo v opačnom prípade, napríklad vo chvíli, keď bojová jednotka je obsadená zo všetkých strán a nemá kam ustúpiť a nemá nádej na podporu zvonku, by bol taký pokyn iba vysvedčením pokrytectva a kriváctva veliteľa. Veliteľa, ktorý pre svoje osobné ambície nevidí reálny stav a nemá právo veliť. Lebo ohrozuje a ničí životy svojich vlastných.