Každý z nás asi už počul neprekonateľnú poučku: Nemá budúcnosť, kto nepozná svoju minulosť. Ale je to naozaj tak? Nie je minulosť preplnená nepravdami, omylmi, svojím videním či dokonca klamstvami? Omylmi a chybami, ktoré deformujú a ničia budúcnosť?
Pripomeňme si v úvode tohto nazerania na svet zistenie psychológov a sociológov. Dobrá správa sa šíri v priemere trojnásobne. Správa zlá, tá sa rozšíri v priemere až sedemnásobne. V ľudskej povahe teda je, vidieť zlú správu zreteľnejšie a venovať zlým správam väčšiu pozornosť, väčšiu dôležitosť. Samozrejme, že lepšie vidíme cudzie zlé ako vlastné a naopak, lepšie vidíme vlastné dobré počiny ako cudzie. Toho výsledkom je aj to šírenie spomínaných správ. Nakoniec mediálne sily to denne dokazujú.
Nuž pokúsme sa pozrieť na vec s vedomím toho poznania, možno trochu zjednodušene a možno trochu priamejšie, než to dejepisci majú vo zvyku. A keďže sa nachádzame na území Slovenska, začnime nim.
Ste si istí, že štátne hranice Slovenska vidí dejepis rovnako z oboch strán týchto hraníc? Že tieto hranice sú vedené správne? A to pomaly nenájdeme žijúceho človeka, ktorý by si pamätal a zažil hranice iné. Ste si istí, že ich nik nespochybňuje? A prečo? Lebo dejepis.
Ste si istí, že príčiny vzniku druhej svetovej vojny vidia všetci Európania rovnako? Ste si istí, že všetci Slováci vidia počiny vojnového Slovenského štátu rovnako? Ste si istí, že význam a dopad Slovenského národného povstania vidia všetci Slováci rovnako? Ste si istí, že príčiny rozpadu Československa vidia všetci Čechoslováci rovnako? Ste si istí, že počiny súčasných „porevolučných“ politikov vnímajú všetci rovnako? Ste si istí, že činy našich vojakov v zahraničných misiách vidia rovnako ľudia tých krajín ako naši aktéri? Ste si istí, že rozmiestňovanie zbraní pri Ruských hraniciach vidia obe strany rovnako? A to nie sme časovo vôbec vzdialení od skutkov, ktoré môžu byť predmetom diskusie. Ale aj dejepisu. Kde je však pravda?
Len sa začítajte či započúvajte do reči žalobcu a reči obhajcu! Na tom istom súde, o tej istej veci, veci súdobej! Aká rozdielna je pravda v podaní tých dvoch autorov!! Len sa započúvajte do rečí dvoch vzájomne opozičných politikov. Akoby sme žili v inej krajine! Alebo príčiny rozpadu manželstva na rozvodovom súde podľa dvoch ľudí, ktorí uzavreli manželstvo z lásky. Taká je realita. Žiaľ.
Určite ste už počuli, že históriu píšu víťazi. Ono to tak aj z veľkej časti je. A dejepis je len púhym dokumentom zapisujúcim a tým propagujúcim túto históriu. Históriu, ktorá vyzdvihuje naše dobrá a odsudzuje cudzie zlá. Ktorá nevidí naše zlá a nevidí cudzie dobrá. Lebo.
A tak sa stretneme aj s tým, že dejepis z jednej strany hranice je priam v protiklade k dejepisu z protiľahlej hranice. Že dejinné udalosti prezentované jednou politickou garnitúrou, vyznievajú priam v protiklade s prezentáciou tých istých udalostí inou politickou garnitúrou. A to nás nemýlia ani takmer žiadne časové odstupy od hodnotených udalostí. A napriek tomu, celkom iný obraz.
Ktorý z tých obrazov zakotví v dejepise? Ktoré z tých minulých obrazov už takto v dejepise zakotvili?
Ak by predsa len mal niekto pochybnosti o možných „nepresnostiach“ dejepisu, môže sa pozrieť na dejiny (či dejepis) náboženstiev a konfesií. Sú to spoločenstva veriace v toho istého, jediného Boha. A koľko rozdielnych právd majú o svojej vzájomnej nevraživosti.
Netvrdím, že chyby sa nestali. Aj chyby vo vzťahoch spoločenstiev i chyby v dejepise. Ale chyby, ktoré sa nedotýkajú človeka, ktoré mu nespôsobujú prekážky slobodného žitia, už nie sú preňho chyby. Netýkajú sa ho. Ale a iba dejepis to vidí ináč! Chyby sú chyby a treba ich pripomínať, zdôrazňovať a implantovať do myslenia a vedomia budúcich generácii. Prečo? Aby mali budúcnosť? Ja to tak nevidím. Skôr sa mi zdá, aby si niesli zbytočnú životnú príťaž.
Vďaka subjektivizmu, ale aj ideologickej príťaži, ktoré sa prenášali a prenášajú do dejepisu, chce sa mi povedať do dejepisov, lebo ich je veľa, a ktorým sa ľudstvo nedokáže vyhnúť, sa dejepis stal mlynským kameňom, vešaným na krk budúcim generáciám. Generáciám našich detí a vnukov.
Mlynským kameňom, brániacim ďalším a ďalším generáciám otvoriť čistý list a začať písať odznovu.