Jeden otec, neskôr pra pra dedko, volal sa Alan, mal syna Adama. A tešil sa z toho, že ho má, že ho môže vychovávať, starať sa o jeho pokoj, rast a bezpečie. Keď Adam podrástol, otec chcel, aby sa okrem iného učil aj hre na hudobný nástroj, povedzme na husle, aby vedel aj zahrať a potešiť sluch i dušu otcovu i iných poslucháčov.
Ale Adamovi sa nechcelo učiť hre na husle ani iný hudobný nástroj a nenaučil sa. To otca zarmútilo a aj sa hneval na syna, že sa takto rozhodol, že ho neposlúchol.
Po čase sa syn Adam oženil a tiež mal syna, Jána. Tomu sa ale hudba páčila a tak sa dal aj do „hudobnej“ a po trpezlivom trénovaní hral veľmi pekne.
Aby to nebolo všetko, aj Ján mal syna, Petra. A ten bol nielen do hudby zaľúbený, ale mal aj hudobný talent. A stal sa nielen skvelým muzikantom, ale aj skladateľom a dirigentom. Slávil úspechy a rozdával radosť širokým vrstvám obyvateľstva po celom svete.
Avšak, otec, dedo a pradedo Alan, aj keď videl ako sa jeho vnuk a pravnuk usilujú, ako plnia jeho túžbu, ktorú mu syn nesplnil, hneval sa aj na nich a nedokázal im odpustiť. Nedokázal ich milovať ako svojich potomkov, ako deti, nedokázal sa tešiť z toho, čo tešilo všetkých okolo.
Čo tým chcem povedať? Nuž iba chcem priblížiť praktický výklad učenia o „dedičnom hriechu“. O hriechu, s ktorým sa všetci vraj rodíme. O hriechu, ktorý hnevlivý Boh nedokáže odpustiť ani tým bez hriechu, ani tým, ktorí ho milovali, milujú. Tak nám to tvrdí učenie konkrétnej cirkvi. Cirkvi, ktorá momentálne učí, že pra pra .. dedko je láska.