Rozprávka nielen pre deti.

Uwe Nachtwey – O čom  rozprávajú zvieratká (krátené)

Vydavateľstvo LÚČ, 1995

O Jašťurikovi

Jašťúrik bol jeden z tvorov, o ktorých „múdre knihy“ tvrdia, že vôbec nejestvujú – iba ak v rozprávkach.

Jašťúrik poznal veľa takých kníh, on bol totiž vzdelaný a sčítaný. Ale ináč si z tých kníh nič nerobil. Bol priveľmi inteligentný na to, aby sa nad takýmito hlúpymi predsudkami rozčuľoval.

Ani z toho si nič nerobil, keď išli ľudia okolo jeho jaskynky a vraveli: „Aha, pozri, aká smiešna jašterica!“ Keď sú ľudia takí hlúpi, že menej veria svojim očiam ako tomu, čo sa učili, je to ich problém. Jašťúrikovi to bolo jedno.

Jašťúrik bol výslovne prívetivý a zdržanlivý. Neublížil ani muche a bol rád, keď ani jemu neubližovali. Žil pokojne a spokojne vo svojej jaskynke, ktorú lacno získal od králika (za dve mimoriadne pekné mrkvy!). Ak chcel byť sám a čítať knihu alebo o niečom premýšľať, mohol to urobiť. Jeho brloh bol dosť priestranný.

Ak chcel ísť na prechádzku alebo mal chuť na trochu čerstvej trávy a zopár sedmokrások, nemusel ďaleko chodiť. Jeho dúpä bolo uprostred lúky.

Na lúke žilo veľa zvierat. Jašťúrik mal rád zvieratá a zvieratá mali rady jeho. Jašťúrik sa s nimi často stretával, aby sa s nimi o niečom dôležitom pozhováral alebo aby si navzájom rozprávali všelijaké príbehy.

Každý mal čas pre druhého. Nikto sa nevyvyšoval nad druhého. Na lúke sa dobre žilo. Jašťúrik tam bol šťastný.

Jedného dňa sa na lúku prisťahovali nový obyvatelia. Bol to kmeň mravcov.

Zvieratám na lúke to neprekážalo. Tešili sa každému, čo chcel spolu s nim žiť.

Zvedavo sa prizerali, ako si mravce stavajú obydlie. Čudovali sa, ako rýchlo vedia tieto zvieratká pracovať. Mravce lopotili vodne v noci. Nedožičili sa ani minútu odpočinku.

Nikdy nebolo vidieť, že by si boli urobili prestávku alebo sa spolu zabávali. Každý mravec mlčky a vytrvalo robil svoju prácu.

A tak nie div, že stavba mraveniska rýchlo napredovala. Už o niekoľko dní bolo hotové. Hrdo vyčnievalo nad všetkými ostatnými obydliami.

Keďže sa teraz už dalo do mraveniska nasťahovať, mravce pozvali ostatné zvieratá z lúky na oslavu nového domu.

Aj Jašťúrik dostal pozvánku.

Celkom ho to vzrušilo, že spozná nových susedov. Už hodinu pred začiatkom slávnosti sa vydal na cestu, len aby prišiel načas. Ešte nebol ďaleko, keď zistil, že aj ostatné zvieratá mali ten istý úmysel. Od mraveniska totiž doliehala k nemu hlasná hudba.

Keď ta Jašťúrik prišiel, panovala tam už veselá haravara. Zvieratá jedli, pili, tancovali a spolu sa zabávali. Hudba vyhrávala ich obľúbené piesne a všetci mali výbornú náladu. Čoskoro ju mal i Jašťúrik.

Odrazu hudba prestala hrať.

Predstúpil Viktor, hlavný mravec, a mocným, dôrazným hlasom spustil:

• Milí priatelia, ďakujem vám, že ste nás tak milo medzi seba prijali. Páči sa nám na lúke, už sme sa tu udomácnili. Mám však zopár návrhov, ako by život na našej lúke mohol byť ešte krajší. Keď sme si stavali mravenisko, mal som trochu času pozorovať váš spôsob života. Zistil som, že trávite veľmi mnoho času ničnerobením! A tým premrháte každý deň dôležité hodiny!

Zvieratá z lúky Viktora napäto počúvali. Ešte nikdy nikoho nepočuli tak dobre rozprávať. A nad Viktorovými úvahami sa bolo hodno aspoň zamyslieť.

• Je chybou plytvať časom! – pokračoval Viktor. – Čas je veľmi drahocenný na to, aby sme ho nezmyselne mrhali. Napokon, vždy sa nájde nejaká užitočná práca – vždy sa dá niečo osožné robiť!

Jašťúrikovi začala liezť Viktorova reč na nervy. Preto ho prerušil:

• A my sme doteraz nič užitočné nerobili? Pracovali sme, aby sme mali dosť jedla, a ináč sme mali čas pre seba. Vari taký život nemá zmysel?
• Nevidíš to správne! – odpovedal Viktor. – Život má len vtedy zmysel, keď robíme niečo užitočné! Vy ste sa pri svojom doterajšom spôsobe života iste cítili celkom dobre. Ale pozrite sa, ako žijete: Máte sa lepšie ako pred dvoma rokmi? Žijete odvtedy blahobytnejšie? Nie! Veď vy žijete presne tak, ako žili vaši starí rodičia!
• No a?! – vykríkol Jašťúrik. – Prečo by sme nemali žiť ako naši starí rodičia? Máme sa predsa dobre!
• Rozmýšľaš krátkozrako! – ostro mu odpovedal Viktor. Zrejme ho nahnevali Jašťúrikove výkriky. – Musíme predsa myslieť na budúcnosť! Teraz ešte stačí to, čo vy robíte, aby ste si udržali svoju životnú úroveň. Ale čo sa stane neskôr? Bude nás čoraz viac! A prežijeme len vtedy, keď budeme podávať väčší výkon. Verte mi, priatelia, nijaký pokrok znamená krok dozadu!
• Ako to? – spýtal sa Jašťúrik zlostne. – Ja tomu všetkému nerozumiem!
• To je hospodársky zákon! Na to prišli vedci za dlhé roky bádania. O tom nemožno len tak jednoducho pochybovať! – odpovedal mu Viktor. – My mravce sa už celé roky držíme tohto poznatku. A náš blahobyt vďaka tomu stále rástol!
• Čo musíme robiť, aby aj na nás nastal pokrok? Čo musíme robiť, aby aj u nás vzrástol blahobyt? – nedočkavo sa spýtal králik Miško. Jemu sa Viktorove slová zdali veľmi presvedčivé, hoci tomu veľmi nerozumel. Ale vedci predsa musia mať pravdu! (Okrem toho sa možno potom splní jeho sen o peknom víkendovom domci na kraji lúky!)

Väčšine zvierat sa Miškove otázky zdali veľmi rozumné. Viktorove slová aj ich presvedčili. Preto súhlasne prikyvovali hlavami. Iba málo zvierat, poväčšine starších, ešte váhalo.

A jedine Jašťúrik nechápavo krútil hlavou.

Viktor sa tešil, že jeho slová sa stretli s takým ohlasom. Preto ešte sebavedomejšie pokračoval:

• Čo musíte robiť? To je celkom jednoduché! Musíte zachovávať iba tieto tri zásady:
  1. Zmysluplný život je len tam možný, kde vládne poriadok!
  2. Iba výkon zaručuje pokrok; a iba pokrok zaručuje blahobyt!
  3. Iba ten, čo podáva výkon, je prospešný pre spoločnosť!

Tieto zásady, milí priatelia, vám zaručia šťastný a blahobytný život!

• To si jednoducho neviem predstaviť! – namietol Jašťúrik. – Na čo sú nám takéto zásady? My sme doteraz šťastne žili bez týchto pravidiel a budeme bez nich aj naďalej tak žiť!
• Prestaň konečne frflať! – osopil sa naňho Viktor – Nevidíš, že si so svojimi názormi sám? Tým svojím lipnutím na starom iba brániš pokroku. Nové poznatky, pohotovosť, dynamika! To je to, čo potrebujeme!
• Viktor má pravdu! – zvolala myš Pišťulka. – Potrebujeme nové poznatky! Viktor, ty máš skúsenosti. Povedz, čo máme robiť! Veď nás k pokroku a blahobytu!
• Odkedy nás musí niekto viesť? Či sme sa doteraz celkom dobre nezaobišli aj bez toho? Každý sa predsa musí sám rozhodnúť, čo má robiť , a čo nie! – povedal Jašťúrik najedovane. Rozhodne sa nechcel vzdať, ale chcel urobiť všetko, aby prekazil Viktorov model.

Všetky zvieratá však Jašťúrika prekričali:

• Buď už konečne ticho! Prestaň stále frflať! – rozčuľovali sa. – Chceme pokrok! Chceme blahobyt! Viktor, ukáž nám cestu, po ktorej musíme ísť! Povedz nám, čo máme robiť!

Jašťúrik vedel, že prehral. Proti Viktorovým dobre miereným argumentom nemal šancu.

Obrátil sa a smutný sa pobral domov.

Jednostaj si sám pre seba hovoril: „Žiť pre pokrok a blahobyt? Veď to nemá význam! Práca ako zmysel života? Nie je hlavná vec žiť šťastne a spokojne? Je na to potrebný čo najväčší blahobyt? Žijeme preto, aby sme pracovali, alebo pracujeme preto, aby sme žili? Tieto mravce sú síce dynamické a podávajú veľký výkon, ale nevyzerajú naozaj šťastné a veselé.“

Lenže ako to má ostatným zvieratám vysvetliť?

Premýšľal o tom celou cestou, ale na nič neprišiel. Skormútený docupkal k svojej jaskynke a ihneď si ľahol spať. V posteli väčšinou dostával najlepšie nápady. Ale tentoraz mu nie a nie zísť niečo na um. Nevidel nijakú možnosť, ako odvrátiť zvieratá z ich nebezpečnej cesty.

Celkom skľúčený zaspal.

Prudké klopanie na vchodové dvere Jašťúrika vytrhlo zo spánku. Náhlivo vstal a vliekol sa ku dverám. Klopanie bolo čoraz silnejšie. Jašťúrik sa však neponáhľal. Pomaly odsunul zástrčku a otvoril.

Vonku stál rozčúlený mravec v uniforme. Divo šermoval rukami vo vzduchu. Keď zbadal Jašťúrika, začal nadávať:

• Tak ty si tu! Prečo ešte nepracuješ? Vari dnes nechceš vôbec nič robiť?
• Pracovať? – čudoval sa Jašťúrik. – Prečo by som mal dnes pracovať? Zásoby mi stačia ešte aspoň na týždeň. Ako vidíš, nemám dôvod pracovať!
• Čo to táraš? – fučal mravec a od rozhorčenia takmer pukol. – Nepoznáš naše uznesenia? Každý musí denne robiť jemu pridelenú prácu! Poriadok musí byť! Ty si dnes pridelený na zametanie lúky. Už si mal tri hodiny pracovať!
• Počkaj, – prerušil Jašťúrik mravcov príval slov. – Kto má vlastne právo o mne rozhodovať? Kto určuje, či a čo mám robiť?
• Viktor, hlavný mravec, vybral pre každého z nás primeranú prácu, – vysvetľoval mravec. – Okrem toho určil, že každý musí deň čo deň pracovať. Pretože výkon zaručuje pokrok a pokrok zaručuje blahobyt!
• Taká hlúposť! – zvolal Jašťúrik. – A kto, prosím pekne, dal Viktorovi právo o mne rozhodovať?
• Zvieratá z tejto lúky včera zvolili Viktora za svojho vodcu, – odpovedal mravec. – Viktor teraz rozhoduje, čo sa má robiť!
• Ták? – začudoval sa Jašťúrik. – Ja som ho nezvolil. A o mne nemá čo rozhodovať, to viem veľmi dobre ja sám. Ja nepotrebujem vodcu!
• Staviaš sa proti jednomyseľnému uzneseniu lúčnej schôdze! – nadával uniformovaný mravec. – Kto sa stavia proti spoločenstvu, nie je pre spoločenstvo užitočný! A kto nie je pre spoločenstvo užitočný, ten musí zmiznúť!
• Znamená to, že musím opustiť lúku, keď sa nemienim držať Viktorových smiešnych rozhodnutí? – Jašťúrik zdesene vytreštil na mravca oči.
• Presne tak! – odsekol mu mravec. – Lenže Viktor nerobí „smiešne“ rozhodnutia.
• Musím naozaj opustiť lúku, keď chcem žiť tak, ako sa mne páči? – Jašťúrik neveril svojim ušiam. Stál pred mravcom s otvorenými ústami a krútil hlavou.
• Kto nebude rešpektovať Viktorove rozhodnutia, musí lúku opustiť, – opakoval mravec. – Lúčna schôdza sa na tom uzniesla! Kto neposlúcha, narúša poriadok! Kto narúša poriadok, musí zmiznúť!
• Keď je to tak, nechajte si vášho hlúpeho Viktora a celý bláznivý pokrok pre seba! Ja sa na tejto hre rozhodne nezúčastním!
• Ja idem! – zreval Jašťúrik na mravca.

Nato sa obrátil a zlostne fučiac, zmizol vo svojom brlohu.

Až keď sa Jašťúrik trochu upokojil, uvedomil si, čo pred chvíľou povedal.

„Reagoval som celkom správne,“ uvažoval. „Tu sa teraz beztak nedá nič zmeniť. Preto bude asi lepšie, keď odtiaľto odídem. Nedám si nanútiť tento systém! Veď raz aj tí ostatní zmúdrejú. Raz im bude liezť krkom to ustavičné pachtenie za pokrokom a blahobytom. Potom sa budem môcť sem zasa vrátiť!“

A tak Jašťúrik smutne zbalil svoje veci a opustil lúku.

Nikto si jeho odchod nevšimol, pretože všetci pracovali.

Neďaleko lúky bol kopec a na kopci neobývaný brloh. Tu sa Jašťúrik usalašil.

Zo svojho brloha mohol pozorovať dianie na lúke. A tak vedel o všetkom, čo sa deje v jeho starej vlasti. Okrem toho nemal odtiaľto tak ďaleko domov.

Chcel tu tak dlho čakať, kým sa pomery tam dole nezmenia.

Milý čitateľ,

Mne sa záver tohto príbehu vôbec nepáči. Myslím, že útekom alebo čakaním sa pomery nedajú zmeniť.

Jašťúrik ešte vždy žije na kopci. Žije vlastným životom sám pre seba.

Ani na lúke sa ešte nič nezmenilo. Viktor rozkazuje, ostatní poslúchajú.

Medzitým nastal pokrok v mnohých oblastiach. Blahobyt ustavične rastie.

Spokojnejší však nikto nie je. Každý chce stále viac mať a viac dosiahnuť. Preto sa čoraz horúčkovitejšie a čoraz intenzívnejšie pracuje. Voľný čas už nejestvuje. Mať čas pre seba – to sa pre zvieratá stalo cudzím slovom!

Ako som povedal, mne sa záver tohto príbehu nepáči. Lepší mi však neprišiel na um.

Milý čitateľ, možno vieš ty lepší záver pre tento príbeh. Možno vieš, čo má Jašťúrik robiť.

Ak máš nejaký návrh, povedz ho Jašťúrikovi. Potrebuje tvoju pomoc!

Vravíš, že nevieš, kde Jašťúrik býva?

Nože sa poobzeraj medzi svojimi priateľmi a známymi!