Nemalo by to byť pre neveriacich, lebo ako jeden kňaz povedal, všetci sú veriaci. S tým rozdielom, že jedni veria tomu a druhí onomu. V stávkových kanceláriách môžeme vidieť dokonca aj, dcérka ma upresnila, praktizujúcich veriacich. Ale nie na tých som myslel.
Niektorí ľudia majú pochybnosti o existencii duše, lebo ju nikto ešte nevidel, nezaznamenali ju ani najcitlivejšie prístroje. A nemáme ani žiadne iné rukolapné dôkazy. A ešte že je vraj nesmrteľná. Ako tomu uveriť?
Možno sú veci medzi nebom a zemou, ktoré ostanú aj naďalej ukryté pred vedou. Možno aj z dôvodu, aby veda nezastala. Preto namiesto vedy, príklad.
Predstavte si, že nejakou chybou či úrazom prídete o prst. A predstavte si, že prídete o dieťa či rovnako blízku osobu. Nech dôvody sú akékoľvek. Ktorá z týchto strát vás bude bolieť viac? Strata prsta či dieťaťa? Pokojne môžete priznať, že to bude strata dieťaťa. A bolieť bude aj utrpenie, ktorým toto dieťa prešlo.
Otázka znie: čo to teda bude bolieť? Veď v prípade straty blízkej osoby sa vám v skutočnosti ani vlas na hlave neskrivil. A pritom to bolí viac ako strata vlastných kostí. A aj samotná bolesť zo straty blízkej osoby je silnejšia ako bolesť z vlastného úrazu. Čo je to také citlivé a živo boľavé? Vy viete, že to nie je žiadna časť vášho tela. To nebolí, nemá prečo. Jemu, telu, sa ani vlas na hlave neskrivil. Čo to teda tak boli?
A to nie sú hlavné bolesti duše. Hlavné bolesti sú tie, ktoré pochádzajú priamo z nej. Každý preto dostal svedomie, ktoré ho jasne vedie, aby neomylne rozoznal čo jeho duší škodí a naopak, čo jeho duši prospieva. Trvalo.
Preto, napriek tomu, že dušu ešte nik nevidel, treba sa o ňu starať. Je večná. Nie iba o telo. To je bez dokazovania iba dočasné. A je určite prezieravé starať sa viac o blahobyt večný ako o dočasný.