Veď aj ony sa narodili preto, aby priniesli úžitok. Celý úžitok. Nie iba uspokojenie bezodného brucha kohosi.
Lebo čím je zabitie teliatka o hmotnosti 70 kg, ktoré je schopné dorásť do hmotnosti 400 kg? Tiež stať sa dojnicou? Čím je zabíjanie jahneniec vo veku jeden dva mesiace? Zabíjať ich skôr, než im bolo dožičené vidieť oblohu či lúku plnú kvetov a zelenej trávy? Vidieť svet stvorený aj pre ne? Veď všetky tieto mláďatá, ak ich nepozabíjajú, prinesú už o krátky čas násobne väčší úžitok. A neobstoja ani plané reči kuchára, ktorý bude vychvaľovať všetko čo sa dá predať!
Že tak robia mnohí z náboženskej tradície? Nepravda. V náboženskej tradícii sa píše, vezmite jednoročného baránka alebo capa. Nie dvojmesačného či mladšieho, ani jahničku. Nik, kto neváha skonzumovať toto mláďa sa nemá právo vyhovárať na tradíciu.
A sú vari jahnence alebo teliatka menej užitočné od túlavých psov? Od psov ohrozujúcich chodcov? Utratiť psa, lebo je túlavý, chorý či nebezpečný, znamená dostať sa do nepriateľstva s ľuďmi, ktorí si na množení a odchove psov v útulkoch a dotáciách založili živnosť. Navrhnúť utratiť takého psa znamená stať sa vyvrheľom v očiach nimi masírovanej „verejnej mienky“.
Ak poviem, že denne zabijú stovky či tisíce zvierat pre obživu, to je normálne. Ale psa? Zabiť výnosný obchod? To okamžite vykreslia človeka čoby zločinca. Lebo zrazu pes prestane byť zvieraťom a stáva sa členom rodiny. Len nedopovedia čej.
Gazdovia predávajú tieto mláďatá na bitúnok s tým, že na tom nedokážu iným spôsobom zarobiť. Bolo by oveľa perspektívnejšie a možno aj ľudskejšie a prírode milšie, hľadať spôsoby, ako by sa to predsa len dalo. Veď dobrému gazdovi to nemôže nebyť ľúto.
Násobne väčší prírastok mäsa, predsa musí produkovať viac zárobku. A vlnené látky na obleky patrili vždy k najdrahším. Ani pekné kožúšky či topánky alebo kabelky z pravej kože nie sú lacné. A sú oveľa prírodnejšie, než tie plastové. Tak kde je teda „pes zakopaný“?
Žijeme v krajine, v ktorej sa dá zarobiť na predaji alkoholu či cigariet. Dá sa zarobiť na zahusťovadlách a farbivách miešaných do potravín namiesto potravín len a len na oklamanie spotrebiteľa. Dokonca na odchove spomínaných psov. A na prírodnom, čistom produkte sa zarobiť nedá? Čím to, že spoločnosť sa uberá týmto smerom?
Ľudia míňajú množstvo peňazí na kozmetiku, na módne výstrelky, na železo vo fitnes centrách, na bezduché telefonovanie, na zisky farmaceutických spoločností …, a na zdravé potraviny peniaze nemajú? Alebo je problém v tom, že na predaji zdravých potravín nedokáže zarábať chemický či iný priemysel a jeho tútori?
Dnes jeden poľnohospodár dorába potraviny pre zhruba sto ľudí. Ako je možné, že tento poľnohospodár nedokáže sám zo svojho zárobku plánovať svoju produktovú orientáciu a tešiť sa z jej efektívnej realizácie? Už to, že dokáže uživiť sto ľudí dokazuje, že je moderný, že je vzdelaný, že je usilovný a pracovitý. Ako to, že potrebuje dotácie? Prečo jeho zárobok za obživu sto ľudí nestačí? Čo je hodnotné v tejto spoločnosti?
Na zdravé potraviny naša spoločnosť peniaze nemá. Zato na liečenie sa zo zahusťovadiel a farbív áno. To je zdravšie? Nebolo by zdravšie dať polovicu peňazí zo zdravotného poistenia poľnohospodárom a nechodiť toľko po lekároch?
Tých alternatív by sme našli určite veľa, len či by nám ich „majitelia sveta“ dovolili. Ale mojím úmyslom bolo iba sa zastať mláďat pred smutným, priskorým a snáď aj hriešnym zabíjaním. Mláďat, ktoré sa tešia z tohto sveta. Veselo poskakujú za svojimi mamami a tešia sa z príchodu gazdu do stajne. Pár dní.