Chceli by požívať väčšiu spoločenskú prestíž a dostávať viac peňazí. Prestíž ako učiteľ z minulosti, ktorý požíval všeobecnú úctu a bol jedným z najvplyvnejších činiteľov spoločenstva, v ktorom žil, učil. Spoločenstva obce či mesta.
Nuž kto by nechcel. Proti takýmto túžbam brojiť netreba, skôr sa zamyslieť, ako sa to dá dosiahnuť. Dnešní učitelia však obmedzili svoje kroky celkom na peniaze. Či už priamo na svoje osobné, teda na platy, alebo na svoje spoločné, teda na školstvo. O tom, ako zvýšia svoju spoločenskú prestíž ani slovo. Akoby sa domnievali, že na to stačia peniaze.
Nuž aj keď nerád, musím učiteľom pripomenúť, že v našej spoločnosti žije veľmi veľa ľudí, ktorí majú veľmi vysoké príjmy. Či už sú to politici, sudcovia, lekári (berú viac ako ministri), manažéri nebankových subjektov atd. A požívajú títo všeobecnú úctu? Či spoločenskú prestíž? Pozn.: Závisť nie je prestíž.
Tak prečo sa teda učitelia zamerali iba na peniaze? Nepamätám sa, že by učitelia demonštrovali proti nedostatku či priamo neexistencii učebníc. Tie nie sú dôležité? Nepamätám sa, že by učitelia demonštrovali proti zriaďovaniu ďalších a ďalších škôl, pri klesajúcom počte žiakov a študentov. Alebo sa v existujúcich školách nedokážu uplatniť? Nepamätám sa, že by učitelia protestovali proti neprimeranej hmotnosti žiačikovej školskej tašky.
Nepamätám sa na postoj učiteľskej verejnosti, ktorý by rázne oznámil, že o obsahu výuky bude rozhodovať učiteľská verejnosť. Na základe bohatých, vlastných skúseností. Nie frustrované figúrky, predkladajúce návrhy sexuálnej či multikulti vyuky. V tejto súvislosti si spomínam na program v nemeckej televízii, keď žiačky na praktickom vyučovaní navliekali na banány prezervatívy.
Nepamätám sa, na návrh reformy školstva, ktorý by vyšiel z radov škôl. Ale pamätám sa na výkriky učiteľov, že školstvo potrebuje reformu. To sami učitelia núkajú politikom a iným trápnym elementom, aby reformovali školstvo? Toto očakáva najvzdelanejšia trieda spoločnosti? Veď sa tým sami diskvalifikujú. Možno oni by mali navrhovať normy správania a nie sa podriaďovať návrhom kadekoho.
Chcú požívať úctu ako učiteľ z dávnej minulosti. Lenže učiteľ z dávnej minulosti bol učiteľom aj mimo školy, nie iba v škole. Učiteľ bol učiteľom aj na ulici, aj na zhromaždení občanov. Bol učiteľom, keď spoločenstvo potrebovalo odbornú, dobrú radu. Bol učiteľom, keď bolo treba napomenúť. Bol učiteľom aj pred rodičom, nie iba pred žiakom. Bol učiteľom, ktorý sa nebál, ak bolo treba, použiť trstenicu. Čo z toho robia dnešní učitelia?
Preto dúfam, že raz zaznie z radov škôl návrh, ktorý bude chcieť podporiť aj ostatná spoločnosť. Návrh, ktorý povzbudí spoločnosť a dodá jej odhodlania napredovať, aj keď sa pritom bude treba boriť s ťažkosťami. Ale bude to návrh, z ktorého bude presvitať nádej na celkové zlepšenie. Školstva i celej spoločnosti.