Lebo ak áno, potom to ide veľmi jednoducho. Lenže na Slovensku je nutné o tom pochybovať.
Pôda predsa patrí všetkým ľuďom. Všetci sa môžu živiť iba z tejto pôdy, ktorá sa na našej planéte nachádza. Preto úprava musí toto zohľadňovať. Možno si ľudstvo v budúcnosti spomenie v týchto intenciách aj na vody či moria.
V praxi to znamená, že poľnohospodársku pôdu majú vlastniť iba fyzické osoby, teda ľudia. Žiadne firmy. A keďže nemáme akceptovať ničiu nenásytnosť, každý človek by mohol vlastniť iba určitú výmeru tejto pôdy.
Pre rozvoj podnikateľských aktivít a zároveň pre zachovanie trhovej konkurencie, povedzme sto – dvesto násobok výmery na obyvateľa. To by malo postačiť na podnikanie a zachovalo by to aj konkurenciu medzi podnikateľmi. Veď ak jeden človek bude zabezpečovať komplexnú výživu sto či dvesto ľuďom, malo by mu to stačiť na obživu aj seba. Alebo nie? Pritom títo majitelia môžu vytvárať spoločné, veľké agropodniky. A to ako v oblasti výroby potravín, tak povedzme drevovýroby či iných agro – aktivít.
V našich podmienkach je pôdy menej ako jeden hektár na obyvateľa. Pôdy ornej, lúk a pasienkov a lesov spolu. V týchto intenciách by malo prebiehať rozhodovanie o možnom vlastníctve poľnohospodárskej pôdy. Každého jej druhu samostatne.
A pokojne by sme mohli pri ochrane pôdy okopírovať aj maďarské ustanovenie, o možnej najväčšej prípustnej vzdialenosti bydliska majiteľa od poľnohospodárskej pôdy. Nik z EÚ si nedovolil toto maďarské ustanovenie napadnúť. Aj keď asi dve tisícky rakúskych farmárov, pravdepodobne skrytých budúcich vlastníkov, toto od svojej aj bruselskej vlády vehementne požadovalo.
Lebo chrániť pôdu „pred zahraničnými“ majiteľmi znamená v slovenských podmienkach asi toľko, že je tu úmysel chrániť pôdu pre slovenských komplicov takto vystupujúcich politikov. Aby títo mohli vo veľkom zneužívať svoje postavenie či už pri kúpe tejto pôdy, či pri spôsobe jej využívania, ale aj pri spôsobe „nastavovania“ dotácií.
Nakoniec, všetci politickí „ochrancovia“ pôdy sa podieľali na podstrčení ornej pôdy, jej najvzácnejšej časti, pod automobilky. Aj s príslušnými zlodejskými podielmi. Preto je nutné pochybovať o úmysloch politikov, ktorí hlásajú potrebu jej ochrany pred zahraničnými vlastníkmi. Veriť im, by bolo naozaj naivné.