Nie že by mi to chýbalo. V mojom veku a s mojimi predstavami a mojou skúsenosťou mi bohato vystačí aj tá jedna. Skôr ona by sa mohla zamýšľať nad takými „perspektívnymi“ otázkami. Moja pohnútka má skôr iné podnety.
V takom ranom veku, aký si ešte pamätáme všetci, by to bola skôr najfajnovejšia odmena, pre mužov, než čokoľvek iné. Ale behom rokov sa to čiastočne mení. Spätným pohľadom na vec mi pripadá, že by to bolo aj pre manželku ľahšie zvládnuteľné, keby pri potrebe ísť čosi nakúpiť, dva rohlíky či jedno mlieko a maslo, nemusela obliekať všetky deti, počas zimy do zimného, aby o chvíľu bola späť. Mohla by ich nechať v opatere tej „druhej“, a pokojne vybaviť čo treba.
Podobne, keby manžel rád zašiel do kina či divadla, myslím manžel, ktorý sa netúži predvádzať tým, aký je nezávislý a „samostatný“, by nemusel zháňať pomoc od susedov či známych (aj keď veľmi milých a ochotných), a pokojne by mohol vyraziť na „flám“ s najmilšou osobou akú v živote má, bez akýchkoľvek domácich obmedzení. Samozrejme, je namieste očakávať, že predmetný manžel by obidve životné priateľky považoval za to najlepšie čo ho v živote postretlo. Nie iba jednu z nich!
Dnes už je to dávno za mnou, ale kým si pamätám, rád to pripomeniem aj ďalším. Začínali sme tak, že ja som odišiel do práce a všetko ostatné bolo na mojej manželke (za nič na svete by som ju nemenil). Po návrate z práce som predpokladal, že všetko je v najlepšom poriadku. Aj bolo. Všetky výlety a „flámy“ sa museli zmestiť do prechádzok počas víkendu. Prechádzok medzi Pečnianskou a Sadom Janka Kráľa. A bol to pre mňa a pre nás sviatok. Boli sme mladí a tak rád by som s tou „svojou“ labzoval po svete! Ale nebolo všetko, čo sme chceli, možné. A tak sme šli, ako sa dalo. Bez vzhliadnutia Výnosného miesta v DPOH, Pokusu o lietanie či Na skle maľovaného v dome ROH, na ktoré sa manželke nepodarilo ani raz kúpiť vstupenky. Kým sa dostala na rad, vždy bolo vypredané. Zlaté časy! Raz sa jej podarilo, ale to sme už boli v Ľuboticiach a išla sama. Vtedy som ja opatroval. Ale bolo to iné než v dome ROH, v podaní tých bratislavských, skvelých predstaviteľov.
Prečo teda tie dve manželky? Nuž vôbec to nepotrebujem a predpokladám, že ani väčšina mužov, ale!
V prípade existencie takej možnosti, by sa mnohí „don juani“ prestali domnievať, že čas na ženbu je do štyridsať či päťdesiat rokov. Došlo by im, že v tom čase budú všetky „Júlie“ vydaté a budú sa starať o svoju budúcnosť, nie o „blaho“ obstarožných zbytočníkov. Došlo by im, že ich čas už bol a pominul. A celá spoločnosť, poučená príbehom zbytočníkov, by sa začala správať ináč. Vecnejšie. Rozumnejšie.
Rozumnejšie v tom zmysle, že muži by sa správali prítomnejšie a ženy by nemuseli očakávať, čo sa im v živote podarí či pošťastí. Práve naopak, mohli by si vyberať! Lebo potenciálny dopyt by bol väčší ako demografické štatistiky. A možno by to prospelo aj zdravotnému vývoju spoločnosti. To sa však musia vyjadriť iní odborníci.
Prečo sa vyjadrujem k tejto téme? Raz, je to možno tridsať či viac rokov späť, som čítal pojednanie socioložky, afroameričanky, ktorá dospela k záveru, že muži by mali mať možnosť uzavrieť manželstvo s dvoma ženami. A to preto, aby žena, ktorá chce vstúpiť do manželstva, ktorá chce uzavrieť záväzný vzťah, nemusela rozbiť inú rodinu, aby tak mohla učiniť.
Lebo mnohé ženy nachádzajú, v dnešných časoch, muža schopného sa oženiť a starať sa o svoju rodinu len medzi mužmi, ktorí sú už ženatí. Nebaví ich skúmať „sexuálnu orientáciu“ všetkých pobehajov. Aj moderné ženy sú vyťažené a nemajú na to čas. Zároveň by to pobehajov s nejasnou sexuálnou orientáciou upovedomilo, že nie sú dôležití ani potrební. Muži to zvládnu sami.
Preto by bolo možno vhodné, schváliť zákonné ustanovenia, za ktorých je možné, aby muž mal dve manželky. U nás, na Slovensku! Tieto zákonné ustanovenia by mohli určovať, že „druhú“ manželku je možné prijať do manželstve len v prípade, keď pri vstupe do prvého manželstva obaja partneri vyjadrili súhlas s prípadným prijatím druhej manželky do manželstva. V prípade neexistencie tohto súhlasu by nebolo možné sa k tejto otázke v budúcnosti vrátiť.
Ďalšou podmienkou by mohlo byť, že vekový rozdiel medzi manželkami nemôže prevyšovať napr. štyri či päť rokov. Aby nejaký obstarožný prívesok si nenamýšľal, že osemnástka jeho problémy vyrieši. Nevyrieši! Istota je jedine v láske medzi tými dvoma, ktorí uzavreli „kšeft“ naveky. Nič iné nepomôže! Môžete mi veriť.
Taktiež podmienkou by mohlo byť, že druhá manželka nemôže byť mladšia ako napr. 26 rokov. Aby nedochádzalo k tomu, že tento don juan bude „oblbovať“ ledva dospievajúcu dievčinu. A zároveň, dospievajúcej dievčine bude jasné, že do veku 26 rokov sa musí aj ona usilovať „zbaliť“ nezávislého „náprotivka“.
A na záver, takéto zákonné opatrenie by malo podliehať čisto ženskému referendu. Napríklad ženám v rozpätí rokov 20 až 60, aby muži v tomto ohľade boli len prizerajúci sa. Nech rozhodnú ženy! Dajme im tú možnosť a právo! Nech rozhodnú, ako chcú. Svet sa vyvíja a nie vždy podľa očakávaných stereotypov. Možno zmeny v správaní sa spoločnosti, či dokonca v preferovaní správania sa rôznymi žurnalistami či moderátormi bez náležitého vzdelania a osobných skúseností by boli týmto spôsobom potlačené tam, kam patria. Do úplného ústrania!
No a aby si spoločnosť ani muži nenamýšľali, že predsa je to len mužské „fajn“, v takomto vzťahu by neexistovala možnosť rozvodu. Nemôže nik tvrdiť, že sa pomýlil hneď dvakrát! Či žena a či muž. Preto v takomto vzťahu bude podmienkou usilovať sa, aby všetko bolo najlepšie ako sa dá. Aj zásluhou osobnej obetavosti, bez ohľadu na listinu tzv. „ľudských práv“.
Osobne som presvedčený, že takéto spoločenské a zákonné podmienky, ktoré by dovoľovali existenciu manželstva s dvoma manželkami by neboli takmer vôbec využívané. Ale stačili by možno na to, aby sa muži „zobudili“ a správali sa ako muži. Nie ako haraburdie, ktoré si namýšľa, že jeho čas ešte len príde. On príde, ale v múzeu starožitností. Nech sú si toho vedomí.