Opäť sa blíži sviatok, ktorý medzi ľuďmi je známy ako Traja králi. Cirkev však pripomína, že je to sviatok Zjavenie pána. A je to skutočne pomenovanie výstižné.
Väčšina pospolitého ľudu si tento sviatok pripomína ako príchod mudrcov z východu, ktorí sa prišli pokloniť práve narodivšiemu sa Ježišovi a na znak jeho nebeského pôvodu mu doniesli tomu zodpovedajúce dary: myrhu, zlato a kadidlo.
Prečo týmto božím poslom ľudia dávajú prívlastok „mudrci z východu“, nevedno. Lebo ak niekto videl hviezdu na východe a kráčal za ňou, musel prichádzať od západu. Ale to nie je podstatné. Podstatné je to, prečo prišli. Prišli preto, aby sme my „uvideli“, aby sme my „pochopili“. Lebo ľudia boli a sú ťarbaví a nevidia aj keď majú oči, nepočujú, aj keď majú uši, nerozumejú, aj keď majú rozum.
A aj v minulosti boli ľudia rovnakí ako dnes. Aj v minulosti si všímali človeka len spoločensky významného, dôležitého a jemu sa pchali do priazne. Ako dnes. Preto neboli schopní, tak ako nie sme schopní ani dnes, spoznať správne cesty a kráčať po nich, spoznať Božie vnuknutia a žiť podľa nich, spoznať celému ľudstvu núkajúce sa príležitosti a zužitkovať ich pre všetkých ľudí.
Preto títo Boží poslovia, tzv. mudrci, o ktorých sa za veky nepodarilo zistiť nič podstatné, najprv navštívili vládcu vtedajšieho Izraela. Nie preto, že nevedeli kam majú ísť, nie preto aby sa dozvedeli čo sa stalo. Navštívili ho preto, aby sa všetci ostatní dozvedeli čo sa stalo a kam majú ísť, čo majú vidieť. Aby všetci ostatní podľa ich správania a počínania spoznali dejinnú udalosť, ktorá sa stala v ich blízkosti.
Ani vtedy, rovnako ako dnes, vládca neprijímal hocikoho. Preto sa stalo, že týchto božích poslov – mudrcov prijal, aby ich ľudia zbadali. Aj historické záznamy svedčia o tom, že až do tejto chvíle o nich ľudia nevedeli nič. Oni tam boli aj skôr, ale nik ich nevidel, nik ich nepoznal. Až keď im prejavil priazeň panovník, ľud ich zbadal. Rovnako by tomu bolo aj dnes. Lebo keď niekoho príjme panovník, tak to musí byť ktosi tiež veľmi významný, veľmi dôležitý. A tak ich, mudrcov, vtedajšia spoločnosť zbadala. A „spoznala“, že sú to významní a dôležití ľudia a sledovala čo urobia. Rovnako to môžeme sledovať aj dnes.
Rovnako vtedy ako dnes, nik významný a dôležitý nechodil a nechodí gratulovať rodičom k narodeniu dieťaťa či skladať tomuto dieťaťu poklonu, ak sa narodenie udialo v rodine robotníka a domácej panej, ktorým sa neušlo ani miesto v hostinci. Veru, veľakrát sú radi, ak sa tešia s nimi aspoň ich najbližší. Lebo veľakrát sa aj od tých dozvedia, že najprv si mali zaobstarať bývanie, dokončiť či doplniť štúdia či získať lepšie platenú prácu …
Preto sa Ježiš narodil práve do tejto rodiny, do tejto situácie. Že ani posteľ v izbe pre pocestných sa im neušla a museli sa uspokojiť s maštaľou. Aby bolo ťažko čo len si predstaviť horší stav. A práve do tohto stavu prichádza syn Hospodinov. Aby všetkým, ktorí videli počínanie mudrcov, bolo jasné, že to neprišli vzdávať poklonu ani otcovi ani matke. Kto už len by tým vzdával poklonu. Robotníkovi a domácej pani. Rovnako dnes. Aby všetkým bolo jasné, že tu sa deje, udialo, čosi nadpozemské, čosi neuveriteľné.
A udialo sa preto, aby nik nemohol povedať nielen vtedy, ale ani dnes – Ježišu nespoznal som ťa. Aby každý, kto sa čo len z počutia stretol s týmto príbehom, s touto udalosťou, mohol a musel spoznať pravý jej význam a nikdy sa nedal pomýliť. A bolo to nielen vzdanie poklony významných ľudí sotva narodenému dieťaťu v spoločensky najchudobnejších pomeroch, ale boli to aj smutné udalosti, ktoré nasledovali vzápätí.
O pár dní si pripomenieme Svätú noc či Svätý večer a narodenie malého Ježiška. Viem že viete, čo sa vtedy, pred vyše dvetisíc rokmi stalo, a že sa to nestalo preto, aby ľudia nakúpili hory nepotrebných vecí. Želám vám hojnosť času na zamyslenie sa a veľa radosti zo zjaveného nám posolstva. Veď sviatok Zjavenie pána sme už v minulosti slávili a mali by sme vedieť, čo nám zjavuje, čím sa nám prihovára …