Kde tie časy sú, keď si Slovač myslela, že slovenčina by mohla byť „esperantom“! Už si vraj nerozumejú ani s Čechmi.
V našich zemepisných končinách takmer pravidelne riešime otázku jazykových vzťahov a jazykových práv príslušníkov rôznych národov. Nie je to tragédia, ale zamestnáva to. Vzhľadom na ľudskú krátkozrakosť možno s určitosťou predpokladať, že riešenie sa nikdy nenájde. Čo stým? Má za takýchto vyhliadok význam sa takýmito otázkami zaoberať? Nie je to len mrhanie časom? Najskôr áno. Ale prehliadať tieto otázky môže vyústiť do skutočných problémov.
Pri rozdielnosti jazykov je logické, že dochádzalo a bude dochádzať k nedorozumeniam. Jednoducho si nerozumieme. Ináč to nejde! Ale cesta k porozumeniu existuje! Len ju treba nastúpiť. Možno by sme mohli začať práve my.
Ako prvé, v nadväznosti na naše historické vedomosti, uvedomiť si, že rozdielnosť rečí je trest za pýchu. Áno, už od Babylonu! Rozdielnosť rečí rozdeľuje ľudí. Je to hlavný deliteľ sveta! Nemusia to byť štáty, stačí aj susedná obec, v ktorej sa hovorí inou rečou! A koľko zla už táto rozdielnosť rečí narobila a ešte narobí!
Preto ku každej reči treba pristupovať z pohľadu tejto znalosti. Je to trest, spod ktorého sa treba vymaniť, nie ho „čačkať“ prívlastkami, aká je tá naša reč krásna! Najkrajšia na svete! Každá je totiž v takomto ponímaní najkrajšia na svete a to je práve tento trest! Trest za pýchu prejavujúci sa ďalšou pýchou.
Aby sme neostali len pri minulej rozdielnosti rečí, spomeňme aj súčasné jazykovedné ústavy a jazykovedcov, ktorí za peniaze spoločnosti pracujú na tom, aby si spoločnosť neporozumela s nikým! Pritom presný opak je potrebný. Lebo každé prehlbovanie rečovej odlišnosti vedie k vzdiaľovaniu sa ľudí a celých spoločností a stáva sa dôkazom neuvedomovania si ich významu. V historických skúsenostiach vyznieva toto úmyselné a platené prehlbovanie babylonského trestu ako správanie sa decka, ktoré potrestáte zákazom počítača a ono vám odpovie, že mu môžete zakázať aj mobil. Nakoniec sa môže stať, že mu naozaj zakážete a nielen mobil.
Čo zlého je na tom, keď sa v reči jednej spoločnosti udomácnia pojmy reči inej? Táto spoločnosť sa môže tešiť, že má bohatší slovník. Čo zlého je na tom, keď zistíte v Českej republike, že pri založení podniku stačí preukázať aj znalosť iba slovenčiny?
Navrhujem preto bez obáv preberať do každej reči cudzie slová, možno prioritne susedné, ktoré neznejú príliš cudzo. Neznejú cudzo či už výslovnosťou či nesklonnosťou. A rozširovať tak svoj vlastný slovník.
Okrem toho, by bolo nielen užitočné, ale bolo by aj prejavom priateľstva, ba aj úcty, naučiť sa pár viet v reči susedov. A navrhnúť susedom, aby postupovali rovnako. A v blízkosti hraníc či v strediskách navštevovaných cudzojazyčnými návštevníkmi umiestniť viacjazyčné pomenovania existujúcich úradov, obchodov či služieb. Ó ako ma potešilo ako študenta, keď som sa v Drážďanoch mohol orientovať aj podľa nápisov v češtine!
Keď hovorím aj o úcte, myslím aj úctu voči spoločným dejinám. To by tiež podporilo porozumenie a priateľstvo medzi zainteresovanými. Nemyslím pritom iba na nedávnu minulosť, ale aj stáročia späť. Ale to by mali povedať iní, nie tí, pre ktorých aj vznik Československa bol nevhodný za spomenutie. Napriek najlepšej ére aká tu kedy bola.