Nie raz sme počuli o tom, ako firma šla do krachu, nedokázala ani vyplatiť mzdy zamestnancom a konkurzný správca nielen že nedosiahol žiadne významné výnosy, ale často aj navrhol zrušiť konkurz pre nedostatok majetku. Podobné správy ešte počuť budeme. V každom jednotlivom prípade chýbala osobná zodpovednosť. Zodpovednosť tých, ktorí rozhodovali o všetkom podstatnom.
Bolo by vari niečo neetické na tom, ak by tí, ktorí vedú spoločnosť do krachu niesli osobnú zodpovednosť za dianie pred likvidáciou firmy až do ukončenia likvidácie? Určite vedeli, ako stojí ich firma. Napriek tomu však kupovali materiál aj služby, ktoré už nezaplatili. Prácu zamestnancov, ktorým tiež ostali dĺžni. Nepočul som však ani raz, aby zabudli na seba, aby aj sebe, resp. najmä sebe ostali dĺžni.
Čo zlé a nespravodlivé bude na tom, ak spoločníci a konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným budú zodpovední za podlžnosti z likvidácie spoločnosti do výšky svojich napríklad dvoch ročných príjmov spred likvidácie? Samozrejme zo všetkých svojich firiem, do ktorých mohli prelievať majetok. Čo zlé a nespravodlivé bude na tom, ak vrcholoví manažéri akciových spoločností, členovia predstavenstiev a dozorných rád týchto spoločností budú zodpovední v rovnakom rozsahu? Skôr je namieste otázka – prečo ešte nie sú? Veď vedeli v dostatočnom predstihu, ako sa hospodárenie ich firmy vyvíja.
Bolo by niečo zlé na tom, keby rovnako boli zodpovední politici? Štátni i obecní, za škody spôsobené svojou nedobrou prácou? Čo je to za argumentáciu, že „zákon nebol porušený“!? Veď ani komunisti v socializme neporušili zákony. A predsa sme požadovali zmeny.
Preto by mali zákonodarcovia prijímať zákony vyhovujúce celej spoločnosti, nie jednotlivcom. Zákony ktoré pomôžu spoločnosti napredovať, nie utápať sa v problémoch. Je to veľmi jednoduché a ľahké. Stačí chcieť. Ale naši zákonodarcovia asi považujú za svojich voličov iba tých, ktorí im financujú ich lživé volebné kampane. Ako sa však vysporiadať s touto morálkou?
Kedysi som si myslel, že volebný program by mal byť záväzný a pred voľbami uložený na Ústavnom súde. A žiadna strana by sa od neho počas vládnutia nesmela odkloniť. A občania by mali právo sa na ÚS domáhať neplatnosti zákonov, ktoré by boli v rozpore s volebným programom vládnucej strany. Ako však dostať do života spoločnosti takúto zmenu? A nebudú potom existovať iba rovnako nejasné volebné programy?
Preto by ma zatiaľ politicky celkom uspokojila ekonomická zodpovednosť nezodpovedných. Možno by sa potom začali správať ako hospodári, nie ako momentálne účinkujúci pri válove. Súkromnom, štátnom či obecnom.