Snáď denne z médií počúvam o nutnosti lepšieho manažovania zdravotníctva, o potrebe ďalších peňazí preň, o komplexnom prehodnotení poskytovaných služieb atd. Zároveň ponosy od pacientov na dlhé čakacie doby, žiadosti o zlepšenie im poskytovaných služieb a žiadosti o poskytnutie im všetkých známych liečebných procedúr. Zároveň nespokojnosť s platmi všetkých pracovníkov zdravotníctva, aj tých ktorí nedokážu zverejniť svoju výplatnú pásku aj ich neochotu pridať sa k hnutiu „Úplatky neberiem“.
V takých chvíľach si často spomeniem na prípad, ktorý mi pred rokmi vyrozprávala moja babka. Odohral sa kedysi začiatkom dvadsiateho storočia.
Jeden mladý muž, okolo dvadsať rokov, zdravotne postihnutý. Mal problémy z pohybovým ústrojenstvom, že „ho ani na vojnu nevzali“, ale to je nepodstatné. Pracoval v obci pri pomocných prácach, ako väčšina ostatných. Raz, pri spoločnej práci na hospodárstve jedného dvora, s ostatnými takmer desiatimi ľuďmi, zrazu (už nevedela čo sa presne stalo) tento mladý muž spadol na zem a upadol do bezvedomia. Všetci prítomní pribehli na pomoc. Obávali sa, že zomrie. A tak ho „treli“. To bolo jediné čo preňho vedeli urobiť. Snažili sa mu rozprúdiť krv.
Po chvíli sa tento chlapec naozaj prebral k životu. A povedal: Prečo ste ma volali naspäť? Ja som kráčal po schodoch, nad ktorými žiarilo krásne svetlo. Ja som kráčal k tomu svetlu a veľmi som sa tešil. Bolo veľmi pekné. A iba kvôli vám som sa musel vrátiť. Prečo ste ma nenechali odísť? Prečo ste ma volali späť?
Všetci ostali poriadne zaskočení. Nato jedna žena ho zakryla akousi plachtou, sadla si k nemu, aby sa s ním rozprávala a ostatným rozkázala aby mu dali pokoj a prestali s oživovaním. Po chvíli chlapec zomrel.
Viem, že keby dnes tak fungovala záchranka, asi by všetci jej zamestnanci skončili pred súdom za množstvo protiprávnych skutkov. Lenže.
Je to až také zlé, nechať človeka ísť tam, kam on chce ? Kde mu možno bude lepšie? Občas mi napadá, že ľudia veriaci v Stvoriteľa možno ani netúžia po lekárskej starostlivosti. Podľa toho čo je popísané na náhrobných kameňoch by ich malo byť aj pomerne veľa. Áno, aj oni sú ohrozovaní na zdraví. No a čo? Jeden z mála dôvodov potreby lekárskej pomoci je odstránenie akútnej bolesti, ak sa dá. Ale ináč to zdravie možno nie je až také dôležité. Do určitej chvíle možno áno. Kým deti dorastú, kým sa osamostatnia. Ale potom by sa ľudia možno už nemuseli tak veľmi strachovať o svoje zdravie. Alebo áno?
A tak so zmiešanými pocitmi počúvam, ako sa mnohí domáhajú najkomplikovanejších lekárskych zákrokov. Snáď aby si ešte požili. A počúvam zároveň aj z domova dôchodcov, z ústavu pre dlhodobo chorých i z nemocnice, ako tam niektorí takto poliečení žijú. Niet im čo závidieť.
Myslím, že väčšina čitateľov bude tento blog považovať za zmätený. Pritom väčšina, podľa toho čo je popísané na náhrobných kameňoch, aj podľa toho ako vyprevádzajú hokejistov, hercov, spevákov do hokejového, hereckého či speváckeho neba, by mala súhlasiť.
Alebo je to tak, že tomu čo napísali a čo povedali neveria? Je to tak, že ľudia netúžia ísť na stretnutie so Stvoriteľom? Ani v pokročilom veku, ani s uboleným telom, ani so zničeným zdravím či po splnení všetkých svojich budovateľských úloh tu na Zemi? Alebo sa toho stretnutia nebodaj obávajú? Ale nemali by, ak žili čestne. Lebo o čo viac sa budú báť, o to viac peňazí budú na zdravotníctvo potrebovať. Bez ohľadu na efekt. Prečo však musia tomu zdravotníctvu rovnakým dielom platiť aj tí, ktorí sa tu nechystajú byť večne?