EÚ sa vyvíja spôsobom, ako ostatný svet. Bohatí bohatnú, chudobní chudobnejú. Jedny krajiny EÚ totiž vytrvali v tom, že si budovali a budujú svoju pozíciu naďalej, iné samé seba osočovali a vyhlasovali, že musia všetko transformovať. Veľakrát za súbežných pochvál a potlesku od krajín ktoré nič nemenili. Výsledok na seba nedal dlho čakať.
Kým jedny krajiny budovali a rástli stále rýchlejšie, získajúc trhy tých druhých, tie druhé sa silou mocou zmietali v „nevyhnutných“ transformáciách. Či už politického systému, vlastníctva kapitálu, školstva, dôchodkového systému, zdravotníctva, armády a čo ja viem čo ešte. A ešte aj dostali úlohy, stihnúť transformácie do určitého času, lebo bude no no no.
Keď zistili transformujúce sa krajiny, že spejú k obrovskému zaostávaniu za krajinami, ktoré si do toho nedali kecať, namiesto toho aby zdvihli oči z prachu, do ktorého ich strčili tí, ktorí ich potľapkávali a chválili, zmysleli si ďalšie transformácie. Tieto mali zabezpečiť, že sa tu vybuduje nové Švajčiarsko či Singapur. A začala transformácia daní, odvodov, evidencie nezamestnaných, sociálnych dávok (takmer prešlo jedno jedlo denne), partnerstva homosexuálov … a furt nič! Zaostávanie sa zväčšuje.
Pokiaľ ide o daňový systém, ten sa skutočne vydaril! Už sa ani nečudujeme, že transformované štáty prosíkajú zahraničie o investície a ešte sa tí bedári aj predbiehajú v tom, kto bude úplatnejší.
Transformácia vlastníctva kapitálu dopadla podobne. Len ťažko nájdeme domáceho veľkého producenta či exportéra. Či je to produkcia hutnícka, elektrotechnická, farmaceutická, či sú to cementárne alebo automobilky, banky či poisťovne.
Na tomto mieste by mohol niekto namietať, že je predsa jedno či je kapitál slovenský alebo nemecký. Ten predsa neuznáva národnosť. Nuž nie celkom.
Ono totiž nie je jedno, či vytvorený zisk sa minie v tej alebo onej krajine. Lebo kde sa tento zisk minie, tam vytvorí príjem štátneho rozpočtu vo všetkých položkách. Zvýši príjem z DPH len obyčajným použitím zisku. Zvýši príjem z Dane z príjmu, nakoľko podporí tvorbu zisku výrobcov a predajcov (za nákupy z tohto zisku). Ďalej zabezpečí zvýšenie zamestnanosti, tým aj zvýšenie domácej spotreby a zvýšenie všetkých príjmov od pracujúcich (odvody aj dane). Národnosť kapitálu je tým, kvôli čomu už neraz vypukli vojny a revolúcie. Preto by som „národnosť“ kapitálu nepodceňoval.
No a ak si predstavíme, že v rámci EÚ dochádza k veľmi veľkému, nezverejňovanému prelievaniu ziskov (a kapitálu vôbec), nečudujme sa tomu, že v jednej krajine sú príjmy ŠR nedostatočné a v inej sú prebytkové. Oni nie sú formálne prebytkové, lebo to by vyvolalo pozornosť a nevôľu aj laikov. Preto si krajina s cudzími príjmami dá záležať na tom, aby minula ešte viac než má na strane príjmov, aby mohla tvrdiť, že tiež má málo, ale je šetrná.
Zároveň však z týchto prebytkov podporuje ďalšie ekonomické kroky na podrobenie si krajiny slabšej. Napríklad skryte sťaží predaj produktov danej krajiny na vlastnom teritóriu, otvorene požaduje zníženie miezd v danej krajine a ochudobňovanie tamtých ľudí, čím ďalej poklesne domáca spotreba a ďalej sa zhorši ekonomická situácia občanov aj podnikateľov. A nakoniec nebýva neobvyklé, že celkom bez hanby navrhne danej krajine aby rozpredala majetok, ktorý no ktože už len kúpi!? A za aké ceny? Keďže kupuje od núdzneho?
Občas mám pocit, že minimálne dve krajiny EÚ veľmi dobre vedia, prečo Grécko pre nich nie je stratové. Je iba priveľmi vycicané. Preto ho treba „zachrániť“ a presvedčiť, že samému mu to nejde, preto sa má podriadiť. A najlepšie bude, ak ho do tejto podradenosti dostanú sami Gréci. Preto treba tých „správnych“ Grékov politicky všemožne podporovať!
Ale ono to platí o každej krajine, ktorá nie je veľmocou ani nemá čestných a odvážnych predstaviteľov a zástancov. Každá po náležitom vycicaní bude mať rovnaký problém ako Grécko!
Preto nesúhlasím s tým, aby sa všetky krajiny EÚ riadili rovnakým limitom schodku na ŠR. Je to nereálne! V prvom rade je nutné dosiahnuť „spravodlivé“ rozdelenie a použitie ziskov. Až potom bude možné uvažovať o potrebných krokoch v jednotlivých krajinách. To by však bolo veľmi komplikované a nekonečne zdĺhavé.
Preto navrhujem spojiť príjmy ŠR všetkých krajín EÚ do jedného a následne ich podľa potreby a možností rozdeliť pre celú EÚ. Toto je možné zrealizovať zvečera na ráno. A povieme si, sme jeden štát a preto je to možné a správne.
Ak však veľmoci EÚ nedopustia nápravu dnešného nedobrého stavu, EÚ sa bezpečne rozpadne. V tom prípade nech je to čím skôr a bez nepokojov.