Viackrát som spomínal v blogoch zdravotníctvo, v snahe dožičiť mu aj kritický pohľad. Lebo moderná spoločnosť chodí okolo zdravotníctva ako mačka okolo horúcej kaše. Je to možno aj tým, že dnešná spoločnosť sa stará o zdravotníctvo až v stave vážnej choroby a vtedy je kritika akosi bojazlivá. Zdravotníci to vedia a tak ich postoj tomu zodpovedá.
Čím je zdravotníctvo vyspelejšie, tým je v spoločnosti viac chorých. A to nie iba u nás a nie iba na nádchu. Ku koncu februára vyplácala Sociálna poisťovňa takmer 216–tisíc invalidných dôchodcov. Celkový počet zdravotne postihnutých je však ešte vyšší, pretože nie každý dostáva príspevok, a preto nie je v evidencii (Pravda 28. marca 2011).
Pre mňa sú to čísla hrozivé. A napadá mi v takej chvíli otázka, aké je naše zdravotníctvo v skutočnosti? Identifikuje a lieči choroby správne? Identifikuje a dostatočne varuje spoločnosť pred hrozbami, ktoré spôsobujú ochorenia? Prispievajú všetky liečebné postupy k opätovnému nadobudnutiu zdravia alebo iba udržujú trvalo chorého pacienta?
Márne však by sme hľadali pravdivé a objektívne odpovede v zdravotníctve, či u tých, ktorí sa na zdravotníctve priživujú. Všetci totiž v intenciách „efektívneho“ správania sa budú podporovať vlastný biznis.
Preto chcem upriamiť pozornosť čitateľa na inú súvislosť ľudského života. V jednej arabskej kultúre je považované za veľmi zlú, nežičlivú nadávku, želať inému, aby zomrel ako posledný spomedzi všetkých, ktorí ho mali radi. A to sa stáva už aj dnes. Občas sú aj medializované prípady takejto dlhovekosti.
Všetci sa môžete spolu so mnou vo voľnom čase prípadne zamyslieť nad takou situáciou a dospieť k vlastnému záveru, k vlastnému poznaniu. A možno si občas aj povieme, že nie je nutné s každou „prkotinou“ bežať k lekárovi a tieto peniaze radšej minúť na starostlivosť o tých, ktorí nás ešte stále majú radi …
Ale to už je na každom z nás. Aj na Vás, vážený čitateľ.